Je to už mnoho rokov, čo som v jednom archíve prvýkrát otvoril kedysi prísne tajné, neskôr odtajnené komunistické dokumenty. Profesijne mi to vyšlo tak, že v podstate sústavne skúmam vzťah cirkvi a štátu počas komunistického obdobia.
Keby ste mi po prečítaní množstva hlásení cirkevných tajomníkov, vykonávacích plánov Štátnej bezpečnosti a jej vyhodnocovacích spisov položili otázku, či sa medzi nimi nachádza nejaký zvlášť šokujúci, ktorý akoby presahoval všetky ostatné, mám na to odpoveď.
Týka sa trnavského biskupa Júliusa Gábriša.
Keď bol v roku 1973 vysvätený za biskupa, vo svojom príhovore ďakoval mierovému hnutiu za to, že sa mohol stať biskupom. Aj preto ho pustili do Ríma. Lenže keď sa z Ríma vracal so skúsenosťou tamojšej slobodnej, univerzálnej cirkvi, komunisti si začali všímať, že sa im vymyká z rúk. Ba dokonca proti nim začal verejne vystupovať a hovoriť.
A tak v roku 1976 vznikol vykonávací plán Štátnej bezpečnosti, v ktorom sa uvádzalo, a teraz citujem takmer doslova: „Menovaný trnavský biskup má cukrovku, preto ho treba udržiavať v sústavnej psychickej labilite.“
To nepovedal len tak nezáväzne niekde v kancelárii jeden príslušník Štátnej bezpečnosti. Toto bolo oficiálne napísané v prísne tajnom dokumente.
Je chorý a my ho budeme ničiť prostredníctvom jeho choroby. Budeme mu zhoršovať diabetes tým, že nedodržíme, čo mu sľúbime. Tým, že ho budeme vypočúvať pred odchodom do Ríma aj po návrate. Budeme sa mu vyhrážať. Povieme mu, že nesmie vo Vatikánskom rozhlase hovoriť proti štátu. Nedovolíme mu premiestňovať kňazov. My o tom budeme rozhodovať.
Lenže stala sa zvláštna vec. Čím bol biskup Gábriš chorľavejší, čím menej videl, čím mu bolo horšie a čím viac mu ubúdali fyzické sily, tým viac nadobúdal duchovnú slobodu. Čoraz jasnejšie a otvorenejšie vystupoval proti režimu.
Aký kontrast s tými, ktorí nás chceli ovládnuť aj prostredníctvom našich diagnóz! Držím v ruke malý artefakt. Je to kúsok ostnatého drôtu. Má osteň smerujúci na tri strany, na konci zabrúsený do ostrého hrotu.
Jeho úlohou bolo odstrašiť tých, ktorí by chceli prejsť cez železnú oponu. A tých, ktorí by sa o to predsa len pokúsili, mal popichať, zraniť a dokrvaviť.
Tento konkrétny kus ostnatého drôtu súvisí s letákmi, ktoré sa v osemdesiatych rokoch rozposielali po celom Slovensku. Štátna bezpečnosť nikdy nedokázala identifikovať ani tlačiareň, hoci sa nachádzala len dvesto metrov od ministerstva kultúry.
Ten odstrašujúci osteň ostnatého drôtu je dnes už neaktuálny. Je prestrihnutý a stal sa spomienkovým predmetom.
Ale neplatilo vtedy, rovnako ako dnes, že niektorí ľudia sa pri stretnutí s iným názorom naježia? Nastavia svoje ostne, svoje pichliače. A dokonca ich nielen nastavia, ale prejdú aj do útoku.
Je znepokojujúce, keď v posledných rokoch vo verejnej diskusii počúvame: „Toto nesmiete povedať. Toto je nebezpečné povedať.“
Je nebezpečné povedať niekomu: „Toto nesmieš povedať, lebo ja s tým nesúhlasím.“
Pokiaľ tým, čo hovorím, nevyvolávam nenávisť a neobmedzujem slobodu druhého človeka, je mojím posvätným právom hovoriť slobodne. Vyjadrovať vlastný názor až po hranicu slobody druhého človeka. S rešpektom, s láskou, ale s veľkou otvorenosťou a bez kompromisov.
A Ježiš? Keď vošiel do Zachejovho domu, ľudia ho podozrievali a vyčítali mu, že vošiel k hriešnemu človeku.
Myslíte si, že Ježiš povedal Zachejovi: „Vieš čo, tá večera bola výborná. To boli lahôdky! Bolo nám spolu dobre, tak sa dohodnime, že to, čo si robil, vlastne nie je až také zlé. Že si bol vydierač, že si okrádal ľudí, to už nejako prehliadneme.“
Myslíte si, že to tak bolo? Ježiš nám dnes hovorí: Ja idem aj k človeku, ktorý stojí na opačnej strane. Idem k tomu, kto robí niečo, s čím nesúhlasím. Sadnem si s ním k jednému stolu. Ale nepoviem mu, že teraz nejako spriemerujeme naše postoje a dohodneme sa na kompromise.
V deväťdesiatych rokoch nás biblistiku učil profesor, ktorý bol istý čas tajným saleziánskym provinciálom. Pýtali sme sa ho na všeličo. Pýtali sme sa ho na mierové hnutie, na kompromisy aj na spoluprácu s režimom.
A keď sme sa ho opýtali, čo bolo v tom čase najistejšie robiť, s odzbrojujúcou jednoduchosťou povedal: „Chlapci, len žiaden kompromis.“
To nás držalo. Aj Ježiš ide k Zachejovi. Pozve sa k nemu a dokonca čelí pochybnostiam a výčitkám, že ide k hriešnemu človeku.
Áno, idem. Ale nie preto, aby som mu schválil to, čo robí. Idem preto, aby som mu pomohol nájsť pravdu.
Biblisti hovoria, že to, čo Zachej následne sľúbil, bolo oveľa viac, než od neho v tom čase vyžadoval zákon. Bolo to skutočné obrátenie. V Ježišovej prítomnosti Zachej pochopil, že nestačí urobiť iba zákonné minimum. Prejavil veľkorysosť človeka, ktorý našiel v Ježišovi pravdu.
Priatelia, keď v Dóme svätého Martina v Bratislave v roku 1741 korunovali Máriu Teréziu, stala sa jedna vec, o ktorej sa bežne nehovorí.
Máriu Teréziu síce korunovali, ale keď prišlo sväté prijímanie, ten istý biskup, ktorý ju korunoval, k nej pristúpil a sňal jej korunu z hlavy.
Ako hovoria dobové komentáre, keď prichádza Kristus, Kráľ kráľov a Pán pánov, nie je náležité pristupovať k svätému prijímaniu s insígniami svetskej moci.
A keď jej dali pod kolená mäkký vankúš, kľakla si na tvrdú zem.
Ako dávno to bolo! A aké aktuálne nám to dnes pripadá!
Veci by možno vyzerali inak, keby si viacerí uvedomili, že im koruna z hlavy nespadne, keď si ju sami zložia. Keď sa podriadia tomu, že je tu niekto, kto je nad časom a priestorom. Niekto živý, prítomný, účinný a víťazný.
A má meno Ježiš Kristus. Kráľ kráľov a Pán pánov. Pred ním sa majú skloniť aj panovníci. A toto je dnes veľmi aktuálne.
Prosme preto dobrého Boha, Ducha Svätého, aby nás naďalej viedol. Aby sme každodenným spôsobom našich stretnutí a rozhovorov zdola budovali spoločnosť slobodného vyjadrovania názorov.
A vždy s vedomím, že Boh je nad všetkým. On je kritériom všetkého. Stále totiž platí: Daj Boha na prvé miesto a všetko bude na svojom mieste.
Vrátane vzťahov, vrátane moci, vrátane rozhodnutí aj pokoja, po ktorom tak veľmi túžime.
Homíliu predniesol biskup Jozef Haľko v Dóme svätého Martina v Bratislave 17.11.2026.

