Svätá Terézia z Lisieux, známa tiež ako Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre alebo Terezka Ježiškova, sa narodila 2. januára 1873 vo francúzskom meste Alençon manželom Zélii a Ľudovítovi Martinovcom. V kalendári Rímskokatolíckej cirkvi jej patrí 1. október.
Pochádzala z deviatich detí, no dospelosti sa . dožila iba ona a jej štyri sestry. Matka jej zomrela, keď Terézia mala len štyri roky. Jej výchovu prevzal otec a najstaršia sestra Paulína.
Paulína sa stala pre Teréziu vzorom a svojou zbožnosťou viedla mladú dievčinu k ešte hlbšiemu vzťahu s Bohom. Keď v roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora, Terézia začala tiež túžiť po zasvätenom života. Už v útlom veku prejavovala pozoruhodnú duchovnú disciplínu: pred svojím prvým svätým prijímaním si počas troch mesiacov zaznamenala vyše 800 obetí a vyše 2 700 dobrých skutkov.
Jej duchovná cesta vyvrcholila v štrnástich rokoch, keď sa rozhodla vstúpiť do karmelitánskeho kláštora. O dovolenie pre prekážku nízkeho veku osobne požiadala pápeža Leva XIII., ktorý jej žiadosti vyhovel. Ako pätnásťročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Lisieux.
Život v studenom kláštore sa riadil prísnymi pravidlami, ktoré zahŕňali aj fyzické odriekanie. Posteľ sa skladala len z troch dosák a slamníka, mäso sa konzumovalo iba v prípade choroby a pôsty boli súčasťou každodenného života. Napriek tomu Terézia prijímala tieto ťažkosti s radosťou a nikdy sa nesťažovala. Zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, pričom jej cieľom bolo „zachraňovať duše a modliť sa za kňazov“. Aj keď túžila po službe v misiách, zhoršujúci sa zdravotný stav jej neumožnil splniť tento sen.
Jednou z najvýznamnejších častí Teréziinho duchovného dedičstva je jej koncept „malej cesty“, ktorú opisuje vo svojom životopise Dejiny duše. Táto jednoduchá, no hlboká cesta spočíva v láske a pokore, ktoré sa prejavujú aj v najmenších skutkoch. Terézia verila, že každý drobný úkon lásky môže byť veľký pred Bohom.
Terézia zomrela na tuberkulózu 30. septembra 1897 vo veku len 24 rokov. Jej smrť však neznamenala koniec jej vplyvu, naopak. Stalo sa, ako predpovedala, že po jej smrti bude padať „dážď ruží“. Pokračovala v zázrakoch a jej príhovory boli vypočuté na mnohých miestach sveta. Ako uvádza Austin Ivereigh, životopisec Jorgeho Bergoglia – pápeža Františka, viackrát zasiahla v ťažkostiach ešte v argentínskej etape jeho života, čo dala najavo bielou ružou, ktorá sa zrazu objavila v jeho blízkosti.
V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr ju svätorečil. Napriek tomu, že nikdy nebola na misiách, bola vyhlásená spolu so svätým Františkom Xaverským za patrónku misií. Jej význam potvrdil pápež Ján Pavol II., ktorý ju 19. októbra 1997 vyhlásil za učiteľku Cirkvi, o čo ho žiadal aj Boží sluha Ján Ivan Mastiliak CSsR, veľký ctiteľ tejto svätice.
Svätá Terézia z Lisieux, hoci žila krátky a zdanlivo nenápadný život, zanechala hlbokú stopu v histórii Katolíckej cirkvi. Jej „malá cesta“ lásky a pokory doposiaľ inšpiruje mnoho ľudí na celom svete vrátane našej vlasti: kláštory karmelitánok sa nachádzajú v Detve i v Košiciach.
Na Slovensku je jej zasvätených 5 rímskokatolíckych kostolov. Jej meno nesie aj Cirkevná stredná odborná škola svätej Terézie z Lisieux v Bánovciach nad Bebravou, ako aj Zariadenie pre seniorov Svätá Terézia v Jánovciach.
