Narodila sa s detskou mozgovou obrnou a zrakovým postihnutím. V detstve ju opustila matka a dlhé roky hľadala miesto, kde by mohla žiť a dostať potrebnú starostlivosť. Dnes má Marta Torresová 78 rokov. Počas návštevy pápeža Leva XIV. v Argentíne mu porozprávala svoj príbeh a odovzdala knihu, ktorú napísala pre ľudí s podobnou skúsenosťou.
„Odišla z domu a už sa nikdy nevrátila.“
Takto si 78-ročná Marta Torresová spomenula na deň, keď ju v detstve opustila matka. Stalo sa to iba deň pred jej narodeninami.
Svoj príbeh vyrozprávala 9. novembra pred pápežom Levom XIV., ktorý počas návštevy Argentíny zavítal do zariadenia Pequeño Cottolengo Don Orione v Claypole neďaleko Buenos Aires.
Marta sa narodila s detskou mozgovou obrnou a zrakovým postihnutím. Pohybuje sa na invalidnom vozíku a jej telesné obmedzenia ovplyvňujú aj polohu hlavy, ktorú má väčšinou obrátenú nahor. Napriek zdravotným ťažkostiam sa rozhodla verejne porozprávať o svojom živote.
Jej svedectvo, ktoré priniesla novinárka Victoria Cardielová z EWTN News, bolo predovšetkým rozprávaním o dlhoročnom hľadaní domova a o ľuďoch, ktorí jej napokon pomohli nájsť miesto, kde sa cíti prijatá.
Roky hľadala miesto, kde by mohla žiť
Po odchode matky Marta potrebovala zabezpečiť nielen bývanie, ale aj každodennú pomoc a starostlivosť zodpovedajúcu jej zdravotnému stavu.
Dlhé obdobia trávila na nemocničnom lôžku. Postupne vystriedala viacero zariadení, no ani jedno jej neposkytovalo podmienky na trvalý život.
„Prešla som mnohými miestami, pretože som hľadala, kde by som mohla žiť. Všade to však bolo iba dočasné a podmienky neboli pre mňa vhodné,“ povedala pápežovi.
Dlhoročné hľadanie sa podpísalo aj na tom, ako vnímala samu seba a svoje miesto medzi ostatnými.
„Po toľkom putovaní, keď som nikde nič nenašla, som sa cítila odmietaná,“ priznala.
Situácia sa zmenila, keď sa dostala do zariadenia Pequeño Cottolengo Don Orione v Claypole. Ide o súčasť diela, ktoré založil taliansky kňaz svätý Alojz Orione s cieľom poskytovať pomoc ľuďom so zdravotným postihnutím, chorým a osobám bez potrebného rodinného či sociálneho zázemia.
Pre Martu sa toto miesto stalo domovom.
„Bolo pre mňa svetlom, ktoré rozžiarilo môj život. Nebolo to len miesto, kde som mohla bývať, ale miesto, kde ma prijali, poskytli mi domov a mali ma radi,“ povedala.
Práve vzťahy s ľuďmi, ktorí sa o ňu starajú, považuje za jednu z najdôležitejších zmien vo svojom živote.
„Pomohli mi, aby som sa už necítila odmietaná. Tu som taká šťastná, že všetko ostatné zostalo za mnou,“ dodala.
Domov pre stovky ľudí so zdravotným postihnutím
V zariadení Pequeño Cottolengo Don Orione v Claypole dnes žije približne 410 dospelých ľudí s rôznymi formami zdravotného postihnutia. Mnohí majú viacero diagnóz a potrebujú dlhodobú, často nepretržitú starostlivosť.
Zariadenie patrí k dielam založeným v duchu svätého Alojza Orioneho, ktorý sa na prelome 19. a 20. storočia venoval najmä chudobným, chorým, sirotám a ľuďom na okraji spoločnosti.
Jeho cieľom bolo vytvárať miesta, kde ľudia dostanú nielen potrebnú pomoc, ale budú môcť žiť v spoločenstve a nadväzovať vzťahy.
Takéto zariadenia zohrávajú dôležitú úlohu najmä pre ľudí, ktorí potrebujú celoživotnú starostlivosť a nemajú rodinu schopnú ju zabezpečiť.
Martin príbeh však ukazuje, že aj kvalitná odborná starostlivosť je iba jednou časťou toho, čo človek potrebuje. Sama opakovane zdôraznila, aký význam pre ňu malo prijatie a blízkosť druhých.
Vieru spoznala prostredníctvom ľudí, ktorí ju sprevádzali
Marta počas svojho svedectva hovorila aj o viere, ktorú postupne prehlbovala počas pobytu v zariadení.
„Boha som hlbšie spoznala prostredníctvom ľudí, ktorí ma sprevádzali v modlitbe,“ povedala.
Práve osobná skúsenosť s ľuďmi, ktorí jej venovali čas, pozornosť a starostlivosť, jej pomohla rozvíjať vzťah k Bohu.
Jej slová pripomínajú dôležitý rozmer kresťanskej služby. Viera sa neodovzdáva iba vysvetľovaním náboženských právd, ale aj každodenným prístupom k človeku, ktorý potrebuje pomoc.
Svätý Alojz Orione považoval konkrétnu starostlivosť o núdznych za neoddeliteľnú súčasť ohlasovania evanjelia. Jeho dielo vyrástlo z presvedčenia, že kresťanská láska sa má prejavovať skutkami a že dôstojnosť človeka nezávisí od jeho zdravotného stavu ani od miery samostatnosti.
Marta dnes hovorí o svojej viere ako o dôležitej súčasti života. Zároveň však nezamlčuje ťažkosti, ktorými prešla.
Napísala knihu, aby pomohla ďalším
Svoje skúsenosti sa Marta rozhodla zachytiť v knihe. Chcela, aby jej príbeh poznali aj ľudia, ktorí prežívajú odmietnutie, osamelosť alebo problémy spojené so zdravotným postihnutím.
Po skončení svedectva odovzdala jeden výtlačok pápežovi Levovi XIV.
„Chcem, aby môj príbeh ľudia poznali a vypočuli si ho, pretože chcem urobiť niečo dobré. Chcem, aby pomohol ďalším ľuďom v podobnej situácii, aby vedeli, že nie sú sami a že majú právo byť prijatí, milovaní a rešpektovaní,“ povedala pred prítomnými.
Jej slová sa netýkajú iba ľudí žijúcich v podobných zariadeniach. Pripomínajú, že zdravotné postihnutie nesmie byť dôvodom na vylúčenie človeka zo spoločnosti a že každý potrebuje nielen primeranú starostlivosť, ale aj možnosť rozhodovať o svojom živote, vytvárať vzťahy a byť vypočutý.
Marta pritom nehovorila iba o tom, čo jej v živote chýbalo. Svojím svedectvom chcela vyjadriť aj vďačnosť za pomoc, ktorú dostala.
Keď knihu odovzdávala pápežovi, povedala:
„Táto kniha je súčasťou môjho života. Odovzdávam vám ju ako poďakovanie Bohu za všetko, čo mi daroval. Áno, bolo veľa krížov, ale aj veľa darov.“
Starostlivosť nestačí. Dôležité je aj prijatie
Príbeh Marty Torresovej pripomína situáciu mnohých ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sú dlhodobo odkázaní na pomoc druhých.
Zabezpečiť im vhodné bývanie, zdravotnú starostlivosť a každodennú podporu je nevyhnutné. Rovnako dôležité však je, aby mali možnosť vytvárať vzťahy, byť súčasťou spoločenstva a cítiť, že s nimi ostatní počítajú.
Marta počas stretnutia s pápežom viackrát hovorila o tom, že sa kedysi cítila odmietaná. Dnes o svojom domove rozpráva inak. Oceňuje ľudí, ktorí sa o ňu starajú, a chce svoje skúsenosti využiť na pomoc ďalším.
Jej život sa tým nestal jednoduchým a zdravotné obmedzenia nezmizli. Zmenili sa však podmienky, v ktorých žije, a vzťahy, ktoré ju obklopujú.
Keď dostala príležitosť prehovoriť pred pápežom, nevyužila ju iba na rozprávanie o vlastnom utrpení. Pripomenula, že aj ďalší ľudia v podobnej situácii potrebujú byť prijatí, milovaní a rešpektovaní.
