Na začiatku býva iskra. Čakanie na správu, radosť zo stretnutia, hodiny rozhovorov následného premýšľania, čo všetko sme si nestihli povedať. Písať termín ďalšieho stretnutia do kalendára nie je nutné. Jednoducho to je priorita.
O niekoľko rokov neskôr môžete stáť večer v kuchyni, vyberať riad z umývačky a premýšľať, prečo vás práve spôsob, akým jeho životný partner odložil hrnček, dokáže tak neuveriteľne rozčúliť.
Vytratila sa láska?
Práve o tejto premene hovorí pápež Lev XIV. v predslove ku knihe YOUCAT Love Forever – Láska navždy, určenej najmä mladým ľuďom premýšľajúcim o manželstve. Kniha vznikla z otázok a podnetov mladých ľudí z viac ako tridsiatich krajín a zaoberá sa vzťahmi, manželstvom, sexualitou či hľadaním životného partnera.
Lev XIV. začína tam, kde sa začína väčšina príbehov lásky – pri túžbe. Človek túži byť milovaný hlboko, vášnivo a natrvalo. Podľa pápeža táto túžba nie je náhodná. Je znakom toho, že sme boli stvorení pre lásku.
Láska medzi mužom a ženou môže podľa Leva XIV. zasiahnuť srdce prudko a rýchlo, takmer ako šíp. Nezostáva však iba prchavým pocitom. Ak má odzrkadľovať Božiu lásku, stáva sa hlbokým „áno“ druhému človeku – rozhodnutím, cestou a celoživotným zväzkom.
A práve tu sa začína tá menej fotogenická časť lásky. Zamilovanosť sa nám možno prihodí. Na vernosti však pracujeme.
Pocit totiž nie je veľmi poslušná vec. Nedá sa mu prikázať, aby bol v utorok o siedmej večer intenzívnejší. Mení sa podľa toho, čo prežívame, ako sme unavení, čo nás trápi a čo sa medzi nami stalo. Manželstvo postavené iba na otázke Čo k tebe momentálne cítim? by preto stálo na pomerne nestabilnom základe.
Možno práve preto je dôležité, že pápež nehovorí: city nie sú dôležité. Hovorí niečo iné. Láska je väčšia ako cit. Keby totiž láska bola iba pocitom, človek by bol voči nej do veľkej miery bezmocný. Kým ju cíti, miluje. Keď pocit zoslabne, láska sa vytráca. Ak je však láska aj rozhodnutím, potom môžeme milovať dokonca vo chvíľach, keď naše emócie za týmto rozhodnutím trochu zaostávajú.
Niekedy teda veta „ľúbim ťa“ nevyzerá ako romantická večera. Vyzerá ako cesta k lekárovi. Ako nočné vstávanie k dieťaťu, aby tentoraz mohol spať ten druhý. Ako rozhodnutie nevrátiť zraňujúce slovo. Ako telefonát po hádke. Ako odpustenie, ktoré ešte stále bolí. Ako ďalší obyčajný pondelok vedľa človeka, ktorému sme kedysi povedali svoje „áno“.
Na týchto momentoch sa ukazuje, či láska iba prišla, alebo či už stihla zapustiť korene.
Najnebezpečnejšia otázka vo vzťahu
Lev XIV. vo svojom texte ponúka ešte jednu zaujímavú zmenu perspektívy. Láska sa podľa neho nemá v prvom rade pýtať: Čo za to dostanem? Jej prvou otázkou má byť: Ako môžem milovať tak, ako miloval Kristus?
To neznamená, že dobrý vzťah môže byť jednostranný alebo že človek má tolerovať ubližovanie. Znamená to však, že kresťanská láska sa nedá viesť ako účtovníctvo. Ja som trikrát ustúpil, teraz si na rade ty. Ja som sa ospravedlnila minulý týždeň. Ja som išiel k tvojim rodičom, teraz pôjdeš k mojim. Ja som urobila toto, čo si urobil ty?
Takéto počítanie sa môže nenápadne dostať aj do dobrého manželstva. A niekedy možno máme dokonca pravdu: skutočne dávame viac. Problém nastane, keď sa z lásky stane obchod, v ktorom si každý večer kontrolujeme zostatok na účte.
Kristova otázka je iná. Nie: Koľko sa mi vráti? Ale: Ako môžem dnes milovať?
„Navždy“ sa skladá z obyčajných dní. Slovo navždy znie pri sobáši veľkolepo. V bežnom živote však prichádza po malých častiach.
Nikto neprežije päťdesiat rokov manželstva naraz. Prežije dnešok. Potom zajtrajšok. Potom deň, keď sa všetko darí, aj deň, keď si lezieme na nervy. Obdobie blízkosti aj obdobie, keď sa musia k sebe znova hľadať.
Pápež preto hovorí o vzťahoch budovaných na vzájomnej dôvere a o „navždy“, ktoré pulzuje v povolaní. Nevykresľuje pritom kresťanskú lásku ako bezchybnú. Naopak, pripomína, že nie je dokonalá, ale rastie vo svetle viery.
To je možno dôležitá správa aj pre manželstvá, ktoré sa po rokoch pozerajú na svoje začiatky a hovoria si, kam sa stratilo to, čo kedysi cítili.
Jedna z najkrajších myšlienok pápežovho predslovu sa týka nedokonalosti manželov. Keď sa muž a žena odovzdávajú jeden druhému v láske, píše Lev XIV., v ich vzťahu sa sprítomňuje Boh. Ich vernosť, odpúšťanie a každodenný zápas o dobro odzrkadľujú Kristovu lásku k Cirkvi.
A toto by sme mali zdôrazniť. Nie bezchybnosť, ale vernosť. Nie život bez konfliktov, ale odpustenie. Nie dokonalé manželstvo, ale každodenný zápas o dobro.
Boh nevstupuje medzi dvoch hotových ľudí, ktorí už dokonale ovládajú umenie lásky. Sviatosť manželstva spája dvoch ľudí, ktorí sa ho budú ešte celé desaťročia učiť. A niektoré lekcie budú musieť opakovať znova a znova.
DNA kresťanstva
Nakoniec pápež ukazuje na miesto, kde sa podľa neho dá najlepšie pochopiť, čo kresťania myslia slovom láska. Na kríž.
Práve tam podľa Leva XIV. vidíme najkrajší obraz skutočnej lásky. Kristus miluje človeka až po ochotu položiť zaňho život. Pápež to nazýva „DNA kresťanstva“. To zároveň vysvetľuje, prečo kresťanstvo nikdy nemôže úplne stotožniť lásku s príjemným pocitom.
Kríž nie je popretím lásky. Je okamihom, keď láska stojí najviac.
Samozrejme, manželia nie sú povolaní každý deň ku grandióznym obetiam. Väčšina lásky sa odohráva omnoho prozaickejšie. V kuchyni, v aute, pri deťoch, pri účtoch, počas choroby, pri rozhovoroch, ktoré by sme najradšej odložili na inokedy.
Pápež mladým ľuďom odkazuje, aby sa nebáli „veľkej lásky“. Nie preto, že bude jednoduchá. Ale preto, že podľa neho dokáže prejsť ťažkosťami a niesť človeka celým životom. Zároveň pripomína podstatnú vec: takúto lásku si nedokážeme vyrobiť iba vlastnou vôľou. Je Božím darom.
Najdôležitejšou otázkou manželstva teda neznie: Cítim ešte to isté ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi? Dôležitejšia je iná otázka: Dokážem ti dnes znova povedať áno?
Pretože láska na celý život sa nerozhodne iba raz. Rozhoduje sa dnes.
Spracoval Rastislav Čižik.
