Druhý septembrový deň patrí v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi blahoslavenej Ingrid Švédskej, známej tiež ako Ingrid Elovsdotter, svätici z 13. storočia. Narodila sa v meste Skänninge v grófstve Östergötland.
Pochádzala z bohatého a urodzeného rodu Elovsdotterovcov, ktorý patril k najvyššej aristokracii vtedajšieho kráľovstva. Rodičia jej zabezpečili šľachtickú a zároveň aj náboženskú výchovu. Tak si osvojila ideály a zbožnosť, čo bolo v kontraste s jej rodinným zázemím a očakávaniami vtedajšej spoločnosti.
Ingrid sa vydala vo veľmi mladom veku, no krátko po svadbe jej manžel zomrel. Tento tragický zvrat v jej živote ju priviedol k ešte väčšej zbožnosti a k rozhodnutiu zasvätiť svoj život Bohu. Spolu so sestrou a ďalšími ženami sa vybrala na púť do Svätej zeme, čo sa ukázalo ako dôležitý míľnik na jej duchovnej ceste. Navštívila tiež Rím a Santiago de Compostela, kde sa modlila pri hrobe svätého Jakuba. Tieto púte významne prehĺbili jej duchovný život.
Po návrate do Švédska sa Ingrid rozhodla realizovať svoju najväčšiu túžbu – založiť kláštor, kde by mohla žiť podľa pravidiel svätého Dominika. Táto myšlienka sa stretla s nepochopením a odporom, no Ingrid sa nevzdala.
S podporou dominikánskeho kňaza Petra z Dácie a so schválením biskupa z Linköpingu sa jej podarilo 15. augusta 1281 založiť v rodnom meste dominikánsky Kláštor svätého Martina, prvý svojho druhu vo Švédsku. Na slávnosti bol prítomný aj kráľ Magnus Ladulås, čo svedčí o dôležitosti tejto udalosti.
Ingrid sa stala prvou priorkou novozaloženého kláštora. Svoj ďalší život v prísnej askéze zasvätila kontemplácii, modlitbe a chudobe, čím inšpirovala nemálo ľudí v celom Švédsku. Zomrela v povesti svätosti už o rok neskôr 2. septembra 1282.
Po jej smrti sa začali šíriť správy o zázrakoch, ktoré sa udiali na jej príhovor. Úcta k svätej, i keď ešte nekanonizovanej, sa rýchlo rozšírila po celej krajine. Až v roku 1414 biskup z Linköpingu Canuto Bosson požiadal Svätú stolicu o začatie procesu jej kanonizácie. Blahorečená bola 16. marca 1499.
V roku 1507 na príkaz pápeža Alexandra VI. bola jej relikvia za prítomnosti kráľa, biskupov, dominikánov a veľkého množstva ľudu slávnostne prenesená do nového relikviára. Následne sa jej úcta ešte viac rozšírila.
Počas protestantskej reformácie boli relikvie i s kláštorom, ktorý Ingrid založila, zničené a jej kult postupne zanikol. Napriek tomu jej odkaz žije ďalej ako príklad ženského hrdinstva, oddanosti a hlbokej viery v časoch, keď takéto vlastnosti neboli bežné.
