Svätý Izák, ktorého meno má hebrejský pôvod a znamená veselý, pochádzal zo Sýrie a už od mladosti bol askétom. Keď sa však v roku 378 dopočul o prenasledovaní pravoverných ariánmi, opustil púšť a odišiel do Konštantínopolu, kde sa postavil proti ariánskej heréze, ktorú podporoval cisár Valens (364 – 378). Toho nástojčivo žiadal, aby prenasledovanie zastavil, ináč zahynie na vojnovej výprave proti Gótom, ktorí tiahli na hlavné mesto.
Rozčúlený vládca dal Izáka najprv hodiť do rokliny, a keď sa ten z nej s Božou pomocou dostal a opäť naliehal na cisára, ten ho dal uväzniť. Stalo sa však, ako Izák predpovedal: cisár Valens sa živý nevrátil.
Keď po ňom nastúpil na trón nový cisár Teodosius Veľký (379 – 395), ten ho prepustil z väzenia a podporoval jeho aktivity. Izák sa zúčastnil na Druhom ekumenickom koncile v roku 381 v Nicei (dnes İznik v Turecku), kde obhajoval pravú vieru proti heréze alexandrijského biskupa Aria (256 – 336).
Potom niekedy medzi rokmi 381 – 382 založil v Konštantínopole prvý kláštor a viedol ho ako igumen. Kláštor, ktorý neskôr pomenovali podľa jeho žiaka a nástupcu Dalmata, sa stal centrom duchovného života a obhajoby kresťanskej viery. Svätý Izák, po celý život známy odhodlaním brániť pravú vieru, zomrel v roku 396.
Dalmat bol pôvodne vojakom v cisárskej armáde, no rozhodol sa opustiť vojenskú kariéru a zasvätiť svoj život v službe Bohu. Spolu so svojím synom Faustom sa pripojil k mníchom v kláštore založenom svätým Izákom. Dalmat vynikal medzi mníchmi askézou a duchovnou horlivosťou. Po Izákovej smrti sa stal igumenom kláštora a významne prispel k jeho rozvoju.
Dalmat sa zúčastnil na Treťom ekumenickom koncile v Efeze v roku 431, kde vystúpil proti heréze konštantínopolského patriarchu Nestória (381 – 451). Vďaka obrane viery bol povýšený na archimandritu všetkých konštantínopolských kláštorov. Svätý Dalmat zomrel okolo roku 446 vo veku deväťdesiat rokov, zanechávajúc za sebou dedičstvo pravej viery a odhodlania brániť ho.
Faust, Dalmatov syn, prijal mníšsku tonzúru spolu s otcom v kláštore založenom svätým Izákom. Po otcovej smrti sa stal igumenom kláštora, kde ako askéta vynikal v pôstoch podobne ako predtým jeho otec. Faust bol dôstojným pokračovateľom mníšskej tradície a dedičstva svojich predchodcov.
Svätí Izák, Dalmat a Faust predstavujú trojicu mužov, ktorí sa svojou odvahou a vytrvalosťou výrazne zaslúžili o zachovanie a šírenie pravej kresťanskej viery v náročných časoch. Kláštor, ktorý spravovali, sa stal majákom duchovného života a centrom odporu voči herézam, ktoré ohrozovali mladú Cirkev.
Ich príbeh je príkladom toho, ako jednotlivci môžu svojou oddanosťou a odvahou formovať duchovný svet okolo seba a chrániť zverené dedičstvo
