Katolícky kňaz prof. Ralf Weimann vidí začiatok duchovného oslobodenia v zmierení s Bohom a vysvetľuje, prečo môže mať osobitná modlitba miesto aj po spovedi. Pri sprevádzaní človeka, ktorý prežíva útlak alebo sa nevie vymaniť z dlhodobých ťažkostí, je však dôležité rozlišovať, čo ho zaťažuje a akú pomoc potrebuje.
Niekto už roky zápasí s návykom, ktorý mu šramotí vzťahy. Iný žije pod tlakom človeka, ktorý ho ponižuje a kontroluje. Ďalší trpí následkami dávnej krivdy alebo prežíva vnútornú tieseň, ktorej príčinu nevie pomenovať. Všetci môžu požiadať o modlitbu oslobodenia, hoci každý z nich môže potrebovať niečo iné.
Práve preto záleží na prvom rozhovore. Ako dlho ťažkosti trvajú? Kedy sa zhoršujú? Čo už človek skúsil a čo mu pomohlo? Ak si na tieto otázky nedáme čas, ľahko mu ponúkneme vysvetlenie skôr, než porozumieme jeho situácii.
Kde sa začína oslobodenie
„Prvým a základným krokom je žiť v stave milosti, teda v spoločenstve s Bohom,“ hovorí otec Ralf Weimann vo svojej prednáške o modlitbe oslobodenia. Katolíkom, ktorí sa chcú zmieriť s Bohom, pripomína význam sviatosti pokánia. „Spoveď je sviatosťou oslobodenia,“ dodáva.
Otec Weimann vychádza z Ježišových slov v Jánovom evanjeliu, že každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu (Jn 8,34). Katechizmus tento mechanizmus približuje pri vzniku nerestí. Opakovaný hriech oslabuje úsudok a mení to, čo sme ochotní pokladať za prijateľné. Človek sa napríklad raz uchýli ku klamstvu, aby sa vyhol nepríjemnému rozhovoru. Keď takto reaguje opakovane, časom klame aj vtedy, keď by mohol pokojne povedať pravdu.
Modlitba v takej situácii môže byť veľmi konkrétna. Človek prosí o odvahu priznať pravdu, ospravedlniť sa alebo napraviť škodu. Musí pritom rátať aj s tým, že blízki mu istý čas nebudú veriť. Dôveru si znova získava tým, ako sa správa v ďalších rozhovoroch a rozhodnutiach.
Otec Weimann rozlišuje medzi odpustením hriechu a dôsledkami, ktoré môžu pretrvávať aj po rozhrešení. Práve v tejto súvislosti hovorí o duchovných väzbách a o mieste osobitnej modlitby oslobodenia. Podľa neho môže kňaz v súkromí prosiť za človeka, ktorého aj po zmierení s Bohom naďalej trápi duchovná tieseň. Takáto modlitba nadväzuje na už prijaté odpustenie. Je prosbou o pomoc s tým, čo človeka ešte zaťažuje. Otázka, či ju v konkrétnom prípade potrebuje, zostáva vecou rozlišovania.
Hranica medzi modlitbou oslobodenia a exorcizmom
Prosbu o oslobodenie pozná každý, kto sa modlí Otčenáš. Slovami „zbav nás zlého“ sa obraciame na Boha. Katechizmus túto prosbu spája s ochranou pred Zlým aj s prosbou o pokoj a vytrvalosť. Otec Weimann v tejto súvislosti odporúča osobnú modlitbu ku Kristovi a prosbu o príhovor Bohorodičky a archanjela Michala. O Božiu ochranu môže každý veriaci prosiť za seba aj za druhých.
Slávnostný exorcizmus nad človekom je osobitný obrad Cirkvi. V latinskej cirkvi ho podľa kánonu 1172 môže vykonať iba kňaz s osobitným a výslovným povolením miestneho ordinára. Kongregácia pre náuku viery v liste z roku 1985 upozornila aj na hranice modlitbových stretnutí. Osoby bez príslušného oprávnenia nesmú používať exorcistickú formulu proti Satanovi a padlým anjelom zverejnenú na príkaz Leva XIII. List upozorňuje aj na stretnutia, pri ktorých sa účastníci priamo obracajú na zlých duchov a snažia sa zistiť ich totožnosť.
Otec Weimann opisuje, ako nejasnosť v tejto oblasti vedie k dvom odlišným reakciám. Niektorí kňazi váhajú, či sa s človekom v tiesni vôbec môžu modliť. Niektoré skupiny zasa siahajú po exorcistických formulách. Pri posudzovaní takéhoto stretnutia záleží na tom, komu sú slová adresované a aké oprávnenie má človek, ktorý ho vedie. Aj stretnutie nazvané modlitba oslobodenia môže prekročiť hranice, ktoré Cirkev stanovila.
Riziká modlitby oslobodenia
Prvým rizikom je pripísať ťažkosti pôsobeniu zlého ducha skôr, než sa človeka spýtame, čo prežíva. Ak dlhodobo nespí, prestáva zvládať bežný deň alebo žije pod neustálym tlakom, treba sa zaujímať aj o jeho zdravie a o podmienky, v ktorých žije. Príliš rýchle duchovné vysvetlenie môže prehĺbiť jeho neistotu a oddialiť pomoc, ktorú potrebuje.
„Tak ako sa zranenie duše nedá liečiť čisto telesnými prostriedkami, ani telesnú chorobu nemožno liečiť iba modlitbou,“ hovorí otec Weimann. Aj Katechizmus pri výklade exorcizmu upozorňuje, že liečba psychických ochorení patrí do oblasti medicíny (KKC 1673). Človek môže prijať odbornú pomoc a zároveň hovoriť s kňazom o tom, čo jeho situácia znamená pre jeho vieru.
Ďalším rizikom je preniesť vinu na človeka, ktorému niekto ublížil. Prof. Weimann pri duchovných ťažkostiach spomína vlastnú minulosť človeka, rodinné okolnosti aj zlo, ktoré zakúsil od druhých. Tieto situácie si vyžadujú rozdielny prístup. Kto niekomu ublížil, môže prevziať zodpovednosť za svoj skutok a usilovať sa o nápravu. Kto zažil násilie alebo ponižovanie, môže prosiť o uzdravenie bez toho, aby na seba preberal vinu druhého. Ak útlak stále trvá, jednou z prvých otázok je, či má bezpečné miesto a človeka, na ktorého sa môže obrátiť.
Rizikom je aj prísľub okamžitej úľavy. „Oslobodenie od zla je darom Božej milosti,“ hovorí Weimann. Kto modlitbu vedie, nemôže určiť, kedy a ako sa situácia zmení. Ak úľava nepríde, výčitka o slabej viere pridá človeku pocit zlyhania. A ak pri modlitbe pocíti silnú úľavu, stále má zmysel zaujímať sa o to, ako sa mu darí o niekoľko dní.
Čo nasleduje po modlitbe
Po modlitbe sa človek často vráti k tým istým ťažkostiam, s ktorými prišiel. Možno bude opäť čeliť tlaku doma, možno sa ozve starý návyk alebo ho dobehne spomienka na to, čo zažil. Pre jedného bude ďalším krokom spoveď a náprava škody, pre druhého odborná pomoc alebo rozhovor s niekým, komu dôveruje. Kto žije pod útlakom, môže potrebovať predovšetkým ochranu a pomoc pri zmene svojej situácie.
Keď sa s niekým modlíme „zbav nás zlého“, nemusíme hneď vedieť pomenovať všetko, čo ho ťaží, preto je potrebné dlhodobejšie sprevádzanie a rozlišovanie. Následné rozhovory môžu pomenovať, čo sa od posledného stretnutia zmenilo a kam má smerovať ďalšia pomoc.
Spracoval Rastislav Čižik.
