Prednedávnom mi zavolal istý pán s ponukou, ktorá vo mne zanechala hlboký dojem. Pozýval ma na stretnutie s veriacimi, kde sme mohli spoločne zažiť Ježiša, ktorý uzdravuje, a to prostredníctvom pôsobenia istého katolíckeho charizmatického spoločenstva. Počas rozhovoru používal presvedčivé slová ako „Oplatí sa to“ alebo „Niekedy sa modlíš päť rokov a za jeden deň to príde“.
Táto skúsenosť ma prinútila hlbšie sa zamyslieť nad podstatou modlitby a nad tým, ako často vo svojich životoch zápasíme s prosbami, očakávaniami a tichom, ktorým Boh občas odpovedá na naše volanie.
Jeden evanjeliový príbeh mi pripomenul moment, ktorý prežívame mnohí.
„Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. (Mt 15,22-23a)
Keď sa modlíme za niečo alebo za niekoho, prosíme, aby Boh nejakým spôsobom zasiahol do našich a ich životov. S takou istou túžbou a úprimnou prosbou prichádza za Ježišom aj žena z evanjelia. Neprosí za seba, ale za svoju dcéru, ktorá bola veľmi chorá. Matka túži po zdraví svojho dieťaťa. Videla a vedela, že Ježiš nie je iba obyčajný človek, ale že na jeho slovo sa dejú obrovské zázraky. Preto sa rozhodla konať a doslova na neho zakričala. Zaujímavé pritom je, že použila presne tú istú vetu, akú zvolal aj slepý Bartimej: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ (Mk 10,47)
Vtom prichádza moment, ktorý je pre mnohých z nás šokujúci, no zároveň dobre známy – evanjelista zachytáva, že Ježiš na jej prosbu nezareagoval a zostal ticho. Jednoducho nepovedal ani jediné slovo.
Nepripomína to naše vlastné modlitby? Mnohokrát sa modlíme a právom sa pýtame, či Boh vôbec existuje, keď sa toľko modlíme a nevidíme žiadnu zmenu. Modlíme sa za seba, za svoje deti či iných rodinných príslušníkov, no situácia sa nemení, alebo sa dokonca zhoršuje.
Kľúčový a nádherný zlom prichádza v okamihu, keď žena nezostane stáť v diaľke. Hoci ju Ježiš v úvodzovkách odignoroval a mlčal, ona prichádza priamo k nemu. Práve tento prístup nám ukazuje, že modlitba sa niekedy zdá byť nevypočutá nie preto, že by mal Boh nejaký rozmar, ale preto, že túži, aby sme skrze ňu prišli bližšie k nemu. Týmto príchodom spustila skutočný dialóg. Výsledkom rozhovoru, v ktorom odpovedala na Ježišove otázky, je jeho údiv: „Veľká je tvoja viera, nech sa ti stane, ako chceš.“ (Mt 15,28)
Modlitba sa tak z obyčajnej prosby stáva neobyčajnou hlbokou skutočnosťou. Nech je nám to inšpiráciou: nenechajme sa odradiť prvotným mlčaním Boha, ale v našich ťažkostiach namiesto rezignácie k nemu, naopak, pristúpme s odvahou a dôverou. Božie mlčanie v sebe totiž takmer vždy ukrýva oveľa hlbší, dôležitejší zmysel. A ten rozpoznáme, ak nezostaneme len na povrchu.
Možno práve preto potrebujeme tie dlhé roky čakania v tichu či symbolických štyridsať rokov putovania po púšti. Ich význam je v tom, že nás chcú postupne premeniť cez vnímanie Božej prítomnosti. Modlitbu tak nebudeme vnímať len ako zoznam našich prosieb, ale skôr ako prejav a upevnenie osobného a hlbokého vzťahu so živým Bohom.
