Manželia Milena a Dmitrij Olšovskí sa tento rok stali hovorcami Národného pochodu za život. V rozhovore hovoria o tom, prečo sa netreba zľaknúť obvinenia z polarizácie, prečo ochrana nenarodených detí musí ísť ruka v ruke s pomocou ženám a čo ich priviedlo k verejnému angažovaniu sa. Otvorene hovoria aj o osobnej rovine, kde sami prišli o dve nenarodené deti. Jedno z nich pochovali počas pobytu v Spojených štátoch, kde zažili konkrétnu pomoc celej farskej komunity.
Samotné označenie Pochod za život môže v niekom vyvolať obavu, že podujatie ešte viac rozdelí spoločnosť. Čo by ste odkázali človeku, ktorý si povie: Nepridám sa, aby som nepolarizoval?
Dmitrij: To, či polarizáciu vnímame ako dobrú alebo zlú, závisí od toho, o aký problém sa sporíme. Keď ide o život, je to taká zásadná téma, že povedať si: „Nič nepoviem, aby som nepolarizoval,“ je veľmi falošné. Uvedomujeme si, že dnes sa deje obrovská nespravodlivosť: nevinným a bezbranným ľuďom, nenarodeným deťom, sa upiera právo na život. Tento problém je taký závažný, že o ňom stojí za to hovoriť aj za cenu, že to môže polarizovať.
Treba rozlišovať medzi pokojom a pohodlnosťou. Pohodlnosť mi môže zaistiť zdanlivý pokoj dnes, ale spravodlivý pokoj musí byť postavený na spravodlivosti. Absencia polarizácie teda nemusí znamenať pokojnú a spravodlivú spoločnosť.
Milena: Kresťania v tom majú osobitnú úlohu: nedať sa oklamať rozprávaním, že keď niečo rozdeľuje, treba o tom mlčať. Samotný fakt, že téma rozdeľuje, neznamená, že sa jej máme vyhnúť. Nemôžeme budovať jednotu na klamstve ani jednotu so zlom. Keď sa deje veľké zlo a veľká nespravodlivosť, nemôžeme si povedať, že len preto, aby sme zostali jednotní, o tom nebudeme hovoriť.
Čo konkrétne chcete, aby bolo po pochode na Slovensku inak?
Dmitrij: Naším dlhodobým cieľom je, aby právo na život patrilo všetkým a aby nikto nebol diskriminovaný. V slovenskom prostredí to znamená aj zrušenie nespravodlivého potratového zákona a zároveň pomoc matkám, ktoré sa ocitnú v ťažkej situácii.
Tento rok chceme osobitne upozorniť na surogáciu, pretože ju vnímame ako veľký rozpor s ľudskou dôstojnosťou. Nechceme chrániť iba život v tom zmysle, aby človek žil, ale aj to, aby žil dôstojne. Surogácia túto dôstojnosť upiera dieťaťu aj žene.
Milena: Jednou z rečníčok pochodu bude Olivia Maurel, ktorá sa sama narodila zo surogácie. Neustále upozorňuje, že ide o novodobé obchodovanie s ľuďmi. Hovorí o vlastnej skúsenosti: po narodení bola okamžite oddelená od svojej biologickej matky, ktorá ju vynosila, a odovzdaná objednávateľom. Hoci vyrastala v dobre finančne zabezpečenej rodine, celý život cítila, že jej niečo chýba, a hľadala svoju biologickú matku.
Dnes sa spoločnosť veľmi sústreďuje na takzvané právo rodičov na dieťa. Olivia však pripomína, že právo rodiča na dieťa neexistuje, kým práva dieťaťa áno. Pri surogácii je dieťa produktom. Obeťou býva aj žena, ktorá ho vynosí. Často ide o ženy v zlej finančnej situácii a zmluvy im určujú, čo majú jesť, ako sa majú správať či kam môžu cestovať. Je to dehumanizácia matky aj dieťaťa.
Kritici pro-life hnutiu často vyčítajú, že sa zaujíma o nenarodené deti, ale nie o to, čo sa stane so ženou a dieťaťom po pôrode.
Dmitrij: Je to rétorický trik, ktorý vykresľuje pro-life ľudí ako zlých ľudí, ktorí chcú žene ubližovať. Nie je to pravda. Snaha o legislatívnu ochranu práva na život ide ruka v ruke so snahou pomôcť matkám, aby o potrate nemuseli rozmýšľať a aby mali inú možnosť. Aj na pochode predstavujeme organizácie, ktoré pomáhajú ženám ekonomicky, psychologicky alebo s bývaním.
Musíme pamätať, že matka je druhou obeťou potratu. Mnohé ženy sa rozhodujú pod veľkým tlakom. Počúvajú, že dieťa im zničí život, že ho rodina finančne nezvládne, alebo im muž povie, že ak si dieťa nechajú, odíde. Keď sa potrat prijíma ako legitímne riešenie, okolie stráca zábrany ženu doň tlačiť. Mnohé ženy ho nechcú, ale v emočnej búrke majú pocit, že inú možnosť nemajú.
Milena: Z toho, čo vidím, je pomoc ženám prioritou pro-life organizácií všade vo svete. Námietku, že niekomu záleží na deťoch, ale nie na ženách, preto vnímam skôr ako mýtus.
Veľmi ma oslovila hlavná organizátorka pochodu za život v Chorvátsku. Povedala, že pro-life činnosť nemôže robiť niekto, kto nemá súcit a lásku k ženám. Nemôžeme sa na ne pozerať zhora a stotožniť ich s ich morálnym zlyhaním. Kresťanstvo nám umožňuje rozpoznať zlo, ktoré sa stalo, a zároveň milovať človeka, ktorý urobil nesprávne rozhodnutie.
Verejná diskusia často stavia proti sebe slobodu ženy a právo nenarodeného dieťaťa na život. Je takto postavená dilema správna?
Milena: Podľa mňa nie, pretože dieťa často vykresľuje ako negatívny element a dáva ho do polohy niekoho, kto ženám berie slobodu. Navyše sa celá situácia často redukuje iba na matku a dieťa. Každé dieťa má aj otca. Mužov sme z tejto témy vyčlenili a dokonca im hovoríme, že sa k potratom nemajú čo vyjadrovať. Tým však nechávame ženu v tejto situácii samu. Mnohé ženy hovoria, že práve od muža môže prísť veľká posila, keď sa objaví nečakané tehotenstvo a ony nevedia, či majú silu prijať ďalšie dieťa.
Dmitrij: Nesmieme stavať ženu a dieťa proti sebe. Potrebujeme pomôcť obom. Zároveň je jasné, že s príchodom dieťaťa pribudnú rodičom povinnosti spojené so starostlivosťou a výchovou. Je to prirodzené a aj naše právo to rozoznáva. Rodičia majú voči dieťaťu povinnosti: živiť ho, starať sa oň a vychovávať ho. Dieťa nie je majetok a nemôžem si s nim robiť čo chcem. Argument „moje telo, moja voľba“ neplatí, pretože nenarodené dieťa nie je súčasťou tela matky, ale nachádza sa v jej tele. Rozhodnutie ísť na potrat je rozhodnutie o inom človeku a nie o svojom tele. Slobodne môžeme konať iba dovtedy, kým neberieme slobodu a život inému človeku.
Dá sa postoj za ochranu života obhájiť aj bez náboženskej viery?
Dmitrij: Určite. Najsilnejšie racionálne argumenty ponúka samotná biológia. Nový ľudský jedinec s vlastnou DNA vzniká pri počatí. Je to organizmus, ktorý žije a má vlastnú vnútornú organizáciu. Nie je to iba zhluk buniek.
Potom sa diskusia často posunie od biologických k filozofickým argumentom. Od otázky, či je to človek, k otázke, či je tento človek zároveň aj osobou. A tu si myslím, že odpoveď je rovnako jednoznačná. Osobou je každé individuum racinalnej prirodzenosti a to je každý človek.
Ak však status osoby začneme odvodzovať od niektorých ľudských schopnosti, ako to navrhujú niektorí zástancovia potratu, ako napríklad od sebauvedomenia alebo možnosti prejaviť sa, spochybníme tým aj to, že je osobou spiaci človek, človek napojený na prístroje či človek s vážnym mentálnym postihnutím. Ľudská dôstojnosť nemôže závisieť od veľkosti, zdravotného stavu ani momentálneho výkonu.
Najdôležitejšia je preto otázka, či je nenarodené dieťa človekom. Ak áno, vždy je aj osobou a nemôžeme mu vziať právo na život pre ťažkú ekonomickú situáciu, nízky vek rodičov ani kvôli okolnostiam pri ktorých bol počatý. Dobrou skúškou je predstaviť si dvojročné dieťa. Môžeme ho zabiť preto, že sa rodina ocitla v zlej finančnej situácii, alebo pretože zistime, že trpí vážnou chorobou? Samozrejme, že nie. Ani nás nenapadne riešiť takéto problémy zabitím narodeného dieťaťa a rovnaké by to malo byť aj pri nenarodenom.
Čo potom do postoja za život prináša kresťanská viera?
Dmitrij: Viera nás vedie milovať blížneho, zastávať sa slabých a chrániť bezbranných. Je motiváciou a silou vstúpiť do zápasu, ktorý sa niekedy zdá nevyhrateľný. Vieme, že ak sa doň zapojíme, môžu nami pohŕdať, vysmievať sa nám či nás ostrakizovať. Vtedy si môžeme povedať: Kristus trpel na kríži za mňa a stál som mu za to. Aj ja sa chcem postaviť za deti, ktoré sú nespravodlivo zabíjané.
Viera nám zároveň pomáha, aby nás nemotivovala nenávisť, ale láska. Nechceme bojovať proti ľuďom, chceme bojovať za nenarodených. Uvedomujeme si, že je to aj duchovný boj a že politický aktivizmus nestačí. Potrebujeme sa modliť, prichádzať pred Boha a konať pokánie za to, čo ako spoločnosť dovoľujeme. A prosiť Ho aby skončila tato nespravodlivosť a On požehnal a uzdravil našu zem.
Kedy ste si uvedomili, že ochrana života nebude iba vaším názorom, ale osobným poslaním?
Dmitrij: Pamätám si, ako som na jednom pochode premýšľal nad tým, že táto téma rozdeľuje. Zároveň som nechcel byť zbabelý a mlčať o nej iba preto, že rozdeľuje. Pri modlitbe mi Boh dal pocítiť, že nie každý musí byť pro-life aktivistom, ísť do politiky, bojovať za zákony alebo priamo pomáhať ženám. Každý veriaci by však mal mať zlomené srdce z toho, že sa to deje. Mal by v sebe cítiť svätý nepokoj. Modlil som sa: „Pane, daj mi, aby som si na to nezvykol. Aby som si nepovedal: No čo už, taká je realita.“
Konkrétny moment súvisel s tým, že sme sami prišli o dve malé nenarodené deti. Keď Milena porodila ich telíčka, boli približne v desiatom týždni, teda vo veku, keď je na Slovensku dovolený potrat. Pozrel som sa na jedno z nich a povedal som si: Zomrelo milované. My sme ho milovali, chceli sme ho prijať a veríme, že išlo do Božieho náručia.
Potom ma prenikla bolesť, keď som si predstavil množstvo detí, ktoré sú v rovnako zraniteľnej polohe zabité a nemilované. Keď nás Patrik Daniška oslovil, či by sme sa nestali hovorcami pochodu, vedel som, že nemám cúvnuť.
Mal som však strach. Aj medzi kresťanmi sú pro-life ľudia často vykresľovaní ako bigotní, zarputilí a bez lásky. Keď som ich však spoznal, videl som ľudí, ktorí zbierajú staré notebooky a po večeroch ich opravujú, aby ich mohli darovať deťom domovoch, alebo sa vo voľnom čase stretnú so ženou, aby nešla na potrat, a prinesú jej materiálnu pomoc. Alebo idu v noci odviesť ženu na pohotovosť, potom ako zavolá so slzami, že užila potratovú tabletku ale rozmyslela si to a chce si dieťa nechať. Nepíšu o tom a nechvália sa tým. Ich mediálny obraz je však celkom iný. Bál som sa, že keď do toho vstúpim, aj ja budem takto vnímaný. Keď však Boh volá, človek niekedy musí zabudnúť na seba a povedať áno.
Milena: Keď nás Patrik oslovil, obaja sme to rozlišovali samostatne. Mala som viacero chvíľ s Bohom, keď som vyslovene cítila, že ma volá urobiť tento krok. Téma mi ležala na srdci už dlho, ale nevedela som nájsť svoje konkrétne miesto.
Veľmi ma zmenila aj naša skúsenosť zo Spojených štátov. Dmitrij tam študoval teológiu na Františkánskej univerzite v Steubenville a absolvoval stáž v Saint Paul Center, ktoré vedie Scott Hahn. Žili sme tam ako rodina rok a pol a mohli sme spoznať americkú Cirkev zvnútra.
Keď sme tam prišli o dieťa, v našej farnosti mali pripravenú konkrétnu pomoc pre mamy po spontánnom potrate. Ešte v to popoludnie, keď sme zistili, že dieťatku nebije srdiečko, nám priniesli balíček s informáciami, čo máme robiť, kontakt na kňaza aj knižku o tom, ako o strate hovoriť so súrodencom. Priateľka mi priniesla kvety a ľudia nás zastavovali, aby nám povedali, že na nás myslia. Videla som, že tamojšia kultúra života je naozaj živá.
Dmitrij: Dieťatko sa narodilo v noci z 3. na 4. júla, teda počas najväčšieho amerického sviatku, keď bolo všetko zatvorené. Majiteľ pohrebníctva kvôli nám osobne prišiel z iného mesta, aby telíčko prevzal. Povedal: „Veď to je naše poslanie. Sme katolíci a veríme, že je to život.“ Pohrebníctvo aj cintorín nám poskytli všetko bezplatne. Bolo to pre nás silné stretnutie s Cirkvou v ťažkej chvíli. Zažili sme nezištnú lásku z viacerých strán.
Môže jeden pochod reálne niečo zmeniť? Kritici hovoria, že sa na námestí stretnú iba ľudia, ktorí už spolu súhlasia.
Dmitrij: Realita ukazuje, že to nie je pravda. Jednou z požiadaviek prvých pochodov bola ústavná definícia manželstva ako zväzku muža a ženy. Neskôr sa ju podarilo presadiť a politici priamo hovorili, že pochod bol pre nich dôležitým impulzom. Politici veľmi pozorne sledujú, či sa zaplnia námestia a čo ľudia hovoria.
Pochod zároveň rozvíri spoločenskú diskusiu a prinúti ľahostajných ľudí zamyslieť sa. Človek môže hovoriť: „Som proti potratu, ale nechcem to riešiť.“ Pochod ho konfrontuje s otázkou, či je takýto postoj dôsledný. Keď vidíme nespravodlivosť, nestačí povedať, že s ňou nesúhlasíme, a ďalej sa o ňu nezaujímať.
Dôležité je aj samotné povzbudenie. Človek sa niekedy cíti ako bezmocná menšina. Na pochode zistí, že ľudí, ktorým záleží na ochrane života, je veľa a že sú medzi nimi aj mladí. Stretnú sa tam ľudia rôznych vierovyznaní a politických názorov. V mnohom sa nezhodnú, ale dokážu odložiť rozdiely a postaviť sa za najzákladnejšie právo, za právo na život.
Je na pochode miesto aj pre človeka, ktorý s vami nesúhlasí, ale chce vás počúvať?
Milena: Samozrejme. Môže si vypočuť posolstvá, o ktoré nám ide, a vytvoriť si vlastný názor. Vystúpia ľudia zo Slovenska aj zo zahraničia, lekári, predstavitelia verejného, akademického a cirkevného života. Olivia Maurel bude hovoriť o vlastnej skúsenosti so surogáciou. Je dobré vypočuť si tieto argumenty a zamyslieť sa nad nimi. Pravda má vlastnú silu. Keď ju počúva človek, ktorý ju úprimne hľadá a nebojí sa jej, môže ho osloviť.
Ak by po skončení pochodu mohla nastať jediná konkrétna zmena, čo by ste si vybrali?
Dmitrij: Najviac by ma potešilo, keby najmä ľudia v Cirkvi odchádzali so zlomeným srdcom. Aby ich bolelo, čo sa deje, a nechceli si pred tým zatvárať oči. Aby sa vrátili domov a začali na svojich miestach niečo robiť: modliť sa, pomáhať ženám alebo vytvárať konkrétne iniciatívy. Aby v nich pochod vzbudil svätý nepokoj a povedali si: Nechcem sa iba pozerať a zatvárať oči. Chcem dať svoje ruky do služby.
Milena: Želala by som si zmenu sŕdc, aby sme túto tému prestali vnímať ako otravnú. Aby sme si uvedomili, že nenarodené deti sú naozaj ľudia a že treba pomáhať im, ich mamám aj rodinám. Nech materstvo a rodičovstvo nie je vnímané iba ako ďalšia záťaž. Čo ak sú práve deti darom, ktorý môže liečiť dnešnú dobu?
