Keď si kupujeme počítač, práčku alebo auto, zvyčajne začíname jednoduchou otázkou: Na čo ich budeme používať?
Ak potrebujeme počítač na písanie textov, nemusíme investovať do výkonného zariadenia určeného na grafiku či strih videa. Iné auto si vyberieme na krátke jazdy po meste a iné na pravidelné cestovanie na veľké vzdialenosti. Aj pri výbere domácich spotrebičov zvažujeme, čo od nich očakávame, ako často ich budeme používať a čo nám majú uľahčiť.
Je to prirodzené. Najprv si ujasníme účel a podľa neho sa rozhodujeme.
Skúsme však túto otázku preniesť do duchovného života. Načo vlastne potrebujeme Boha? Čo očakávame od kresťanstva? Na čo chceme využiť jeho dar a potenciál?
Podobné otázky kladieme snúbencom, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Prečo sa chcú sobášiť v chráme? Pýtame sa rodičov, ktorí prichádzajú so žiadosťou o krst svojho dieťaťa. Čo pre nich znamená krst? Aké miesto má v ich živote a vzťahoch viera?
Bolo by však nespravodlivé klásť tieto otázky iba im. Potrebujem si ich položiť aj ja sám. Ja, ktorý sa považujem za kresťana, chodím na bohoslužby a poznám evanjelium. Čo od Krista vlastne chcem?
V Lukášovom evanjeliu stretávame človeka, ktorý má v tejto otázke celkom jasno. Z davu okolo Ježiša zvolá: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ (Lk 12, 13)
Tento človek zrejme veľmi dobre vie, čo potrebuje. Má predstavu o svojej budúcnosti a možno aj o tom, kde by chcel byť o päť rokov. Chýba mu iba jedna vec – jeho podiel z dedičstva. A Ježiš by mu mohol pomôcť získať ho.
Kristova odpoveď je prekvapujúca: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ (Lk 12, 14)
Ježiš odmieta vstúpiť do úlohy, ktorú mu tento muž pripravil. Nechce byť nástrojom na presadenie jeho majetkového nároku.
Biblickí vykladači uvažujú, že mohlo ísť o mladšieho brata. Dedičstvo vtedajšej rodiny často zahŕňalo pôdu, ktorej rozdelenie nebolo jednoduché. Prednosť mal najstarší syn a spoločné hospodárenie bratov mohlo byť výhodnejšie než rozdrobenie rodinného majetku.
Ak bol problém naozaj takýto, Ježišova odpoveď dostáva ďalší rozmer. Muž chce vyriešiť majetkový spor, Kristus však vidí aj ohrozený vzťah medzi bratmi. Človek žiada, aby mu Ježiš pomohol získať majetok. Ježiš ho upozorňuje, aby pre majetok nestratil brata.
Následne Ježiš uvádza podobenstvo o bohatom človeku, ktorému pole prinieslo veľkú úrodu. Nemá kam uložiť všetko obilie, a tak sa rozhodne zbúrať staré sýpky a postaviť väčšie.
Na prvý pohľad je to rozumné hospodárske rozhodnutie. Problém nie je v úrode, bohatstve ani v plánovaní budúcnosti. Problém je v tom, že celý život tohto človeka sa začal točiť iba okolo neho samého.
Všimnime si, s kým sa rozpráva. Sám so sebou. Sám si kladie otázky, sám na ne odpovedá, sám plánuje a sám seba ubezpečuje, že teraz už bude mať pokoj na dlhé roky.
Nepotrebuje Boha. Nepotrebuje druhého človeka. Má svoje sýpky, svoje zásoby a svoje predstavy o šťastí.
A práve tu zaznieva vážne varovanie: Je nebezpečné odvodzovať vlastnú hodnotu a istotu od toho, čo vlastníme. Môžeme totiž získať všetko, po čom túžime, a pritom zostať úplne sami.
Táto pasca sa netýka iba bohatých ľudí. Môže sa skrývať aj za veľmi ušľachtilými úmyslami.
Páter Elias Vella pri duchovných cvičeniach pre manželov používal príbeh o zlatej klietke.
Istý človek sa rozhodol opraviť klietku svojho vtáčika. Vybral ho von, priviazal o strom a pustil sa do práce. Chcel mu pripraviť krásny domov. Pracoval usilovne, venoval pozornosť každému detailu a postupne klietku zveľaďoval.
Lenže popri práci prestal vnímať samotného vtáčika. Nevšimol si, že ho ohrozuje votrelec, že ho zraňuje šnúrka, ktorou je priviazaný, ani to, ako postupne slabne.
Keď bola klietka konečne hotová, vložil ho späť. Mal preňho nádherný príbytok. Len jednej veci nerozumel: Prečo už vtáčik nespieva?
Nie je to niekedy aj príbeh našich manželstiev a rodín?
„Veď ja to všetko robím pre vás!“ hovorí manžel alebo manželka. „Pracujem od rána do večera, aby ste mali všetko, čo potrebujete. Aby sme mali dom, auto, dovolenku, zabezpečenú budúcnosť.“
A možno je to pravda. Možno to všetko naozaj robíme z lásky. Lenže popri budovaní krásnej klietky si nemusíme všimnúť, že človek, pre ktorého ju pripravujeme, zostáva osamelý. Že už dlho čaká na rozhovor, spoločný čas, obyčajný záujem.
A keď je všetko konečne hotové, čudujeme sa, že mu už nie je do spevu.
Podobenstvo o bohatom človeku nám pripomína ešte jednu nepríjemnú skutočnosť. Môžeme mať dôkladne premyslenú budúcnosť, no nemáme ju vo svojich rukách. Bohatý muž plánoval mnoho rokov odpočinku. Ešte v tú noc sa však jeho život skončil.
Čo teda robiť, aby sme sa neocitli v podobnej situácii?
Odpoveď môže znieť až príliš jednoducho: Naučiť sa viesť dialóg. S Bohom aj s ľuďmi.
Bohatý človek z podobenstva sa prihovára vlastnej duši. Sľubuje jej pokoj, jedlo, pitie a zábavu. Akoby jej hlad dokázal nasýtiť obilím uloženým v sýpkach.
Lenže ľudská duša potrebuje viac.
Tu mi prichádza na um myšlienka Josepha Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI. Človek nie je iba uzavretá bytosť, ktorá si vystačí sama. Je stvorený pre vzťah, pre dialóg s Bohom. Práve v tomto vzťahu postupne objavuje, kto je on sám a kto je Boh.
A keď sa učíme skutočne rozprávať s Bohom, začíname inak vidieť aj človeka vedľa seba. Už nie je konkurentom, prekážkou či niekým, koho potrebujeme presvedčiť, aby nám ustúpil. Je naším bratom, sestrou, manželom, manželkou, dieťaťom.
Vráťme sa preto k úvodnej otázke. Načo potrebujeme kresťanstvo?
Ak od Boha očakávame iba to, že nám pomôže uskutočniť naše plány, získať majetok, zabezpečiť rodinu alebo dosiahnuť úspech, možno ho využívame podobne ako muž, ktorý žiadal Ježiša o zásah do dedičského sporu.
Kristus nám však neprišiel iba pomôcť postaviť väčšie sýpky alebo krajšie klietky. Prišiel nás naučiť žiť tak, aby sme pri všetkom, čo budujeme a získavame, nestratili Boha ani samých seba.
Lebo čo nám bude platná nádherná klietka, ak v nej už nebude počuť spev?
