Salezián don Peter Bešenyei patrí k priekopníkom rómskej pastorácie na Slovensku. Roky pracoval s Rómami na Poštárke v Bardejove, tiež v Michalovciach a niekoľko rokov býval aj na Luníku IX. O svojej misii vydal niekoľko kníh. Je propagátorom rómskych blahoslavených. Pred tridsiatimi rokmi založil tradíciu Rómskych pútí do Gaboltova. My sme sa s ním porozprávali o tom, ako vyzerala jubilejná tridsiata púť, ktorá sa konala prvú augustovú nedeľu.
Rómovia putujú k Panne Márii do Gaboltova už tri desaťročia. Pred týždňom v nedeľu 4. augusta na výročnú tridsiatu púť ich tam prišlo niekoľko tisíc. Ako s odstupom niekoľkých dní vnímate túto slávnosť?
Ak mám byť úprimný, som rád, že je to už za nami. Pomaly z nás opadáva stres zo zodpovednosti a momentálne prežívam vnútorný pokoj a dobrý pocit z niekoľkomesačnej námahy a radosť z dobre odvedenej práce celého tímu ochotných ľudí. Veľmi si užívam aj vďačnosť Bohu za krásne počasie, ktoré nám dal. Potešila ma aj oceňujúca úprimná spätná väzba od niektorých účastníkov púte. Samozrejme, že na tom to nestojí, ale ľudsky to poteší.
Vráťme sa do deväťdesiatych rokov. Zaspomínajme na prvú púť. Aká bola? Ako túto iniciatívu vnímali samotní veriaci Rómovia?
Prvé roky sme sa snažili kopírovať a začleňovať prvky, ktoré sme videli na púťach v iných krajinách. Navštívili sme púte v Poľsku, Taliansku, Francúzsku, Nemecku i v Španielsku… To pekné, čo sme zažili a videli inde, sme chceli ponúknuť aj našim Rómom doma.
Na prvú púť prišla len hŕstka zvedavých Rómov z blízkeho okolia. Postupne povedomie rástlo a povzbudení účastníci púte sa stali šíriteľmi dobrej reklamy vo svojich komunitách.
Prvé roky sme dávali priestor všetkým, ktorí sa chceli zapojiť. Dnes sa snažíme prejsť od spontánnosti k väčšej koordinácii a držať sa centrálnej témy. Tohtoročnou témou bola vďačnosť.
Prečo ste vybrali práve pútnické miesto v Gaboltove?
Od roku 1989 až do roku 2004 som pôsobil v Bardejove na Poštárke. Do Gaboltova sme viackrát putovali aj pešo. Toto najväčšie pútnické miesto v našej arcidiecéze je vzdialené od Bardejova len dvanásť kilometrov. Blízkosť od miesta nášho pôsobenia k tejto svätyni bola jednoznačná a jednoduchá voľba.
Na púťach ste mali viacerých dôležitých hostí zo Slovenska i zahraničia. Ktorí sa hlboko zapísali do vašej pamäte?
Áno, počas rokov prichádzali vzácni hostia. Za všetkých by som spomenul japonského kardinála Stephena Fumio Hamaa, talianskych kňazov dona Maria Riboldiho, Luigiho Peraboniho a Massima Mostioliho, tiež poľských kňazov Stanisława Opockého či Edwarda Wesoleka. Na púť prijali pozvanie europoslanci, splnomocnenci, starostovia, ale aj pán župan. Pre mňa je však každý hosť, každý pútnik rovnako vzácny.
Na ostatnej púti sa zúčastnili dvaja arcibiskupi. Bernard Bober ako rímskokatolícky arcipastier a vladyka Maxim Jonáš ako hlava gréckokatolíkov. Okrem toho slávnostnú omšu spoluslúžili desiatky kňazov západného a východného obradu. Ako vnímate toto spoločenstvo, ktoré sa zhromaždilo pod ochranným plášťom Panny Márie?
Spoločenstvo kňazov so svojimi biskupmi na mariánskej hore v Gaboltove je zároveň spoločenstvom otvorenosti a priateľstva s Rómami. Práve Rómovia sú dôvodom našej prítomnosti v tomto čase na tomto mieste. Záujem o nich ako o osoby a o ich duchovné dobro nás sem priviedlo. Všetci sme tu dobrovoľne a radi.
Je to spoločenstvo, ktoré je postavené na sympatii a priateľstve. Ide naprieč národnosťami, stretnú sa tu Slováci, Rusíni, Rómovia. Toto spoločenstvo vzniká naprieč rozdielnosti obradov východného či západného. Úprimne sa z toho teším.
Vy ste mali v Gaboltove dojímavú kázeň. V očiach ľudí sa leskli slzy. Spomínali ste na štyri dôležité osobnosti rómskej pastorácie. Viete ich priblížiť aj čitateľom nášho média?
Počas homílie som špeciálne spomenul tých, ktorí boli spätí s misijno-pastoračnou prácou medzi Rómami, ale aj s našou rómskou púťou a dnes už medzi nami nie sú. Boli to otec Ondrej Porubec, salezián otec Teodor Gavenda, diakon Michal Horvát a pán Róbert Neupauer.
Ondrej Porubec bol priekopníkom rómskej pastorácie na Slovensku počas totality. Pôsobil v podtatranskej obci Toporec. Svojou húževnatosťou ukázal, že kde je vôľa, tam je aj cesta, bojoval na troch poliach: s komunistickým režimom, s Rómami, ale aj so Slovákmi. Bol prísny, ale s otcovským srdcom, muž pravidiel. Sám spomínal, že prvé roky nielen kľačal, ale hodiny ležal pred svätostánkom, odkiaľ čerpal silu pre svoju prácu. Farnosť zveľadil materiálne, ale aj duchovne. V Toporci pôsobil 30 rokov(1969 – 1999) – až do svojej smrti.
Salezián don Teodor Gavenda prežil väčšinu svojho kňazského života medzi Rómami v Bardejove, Michalovciach a na rómskom internáte v Kremnici. Svojou jednoduchosťou, dobrotou, obetavosťou a nekonfliktnou povahou zmierňoval napätia, budoval mosty, sprostredkoval materiálnu pomoc tým najchudobnejším. Niekoľko dní pred smrťou si sám zavolal kňaza, aby ho zaopatril. Chcel sa vyspovedať a rekapitulovať svoj život. Priblížil som ľuďom aj jeho poslednú komunikáciu s kňazom, ktorý za ním prišiel do nemocnice. Teodor mu povedal: „Zober všetko, už nič nepotrebujem…“ Kňaz sa ho spýtal: „Nezdá sa ti, že ten život prešiel rýchlo?“ „Áno, ale bol pekný.“ Kňaz sa ho opýtal: „A z ktorej činnosti si mal v živote najväčšiu radosť?“ Teodor na smrteľnej posteli povedal: „Veľmi rád som pracoval s Rómami.“ To boli jeho posledné slová.
Rómsky diakon Michal Horváth bol ženatý a mal päť detí. Po páde komunizmu si urobil katechetický kurz a následne pokračoval v štúdiu teológie. Po jeho ukončení bol vysvätený za diakona. Pracoval s rómskou komunitou v Hanušovciach nad Topľou, ale aj v okolitých dedinách. Pripravoval rómske páry na prijatie sviatosti manželstva, deti na prvé sväté prijímanie, mladých na sviatosť birmovania. Michal zakladal aj ružencové spoločenstvá, založil zbor i hudobnú skupinu.
Posledný, na ktorého som spomínal, bol pán Róbert Neupauer, ktorý mal naštartovanú kariéru novinára v Bratislave. Ale po osobnej skúsenosti s Bohom dostal pozvanie a uistenie, že jeho životné poslanie je medzi Rómami, doma, na rodnom Spiši. Bol mostom medzi Rómami a Slovákmi. V rómskej osade v Krížovej Vsi pôsobil 10 rokov. Postavil tam pastoračné centrum, založil malé spoločenstvá, organizoval detské tábory, ale aj viedol animátorskú školu.
Spoluorganizoval Festrom, pracoval na časopise Rómska Samária. Robo bol muž, ktorý mal schopnosť kumulovaťprácu misijno-pastoračného, komunitného aj sociálneho pracovníka.
Otec Peter, ďakujeme za priblíženie týchto inšpiratívnych ľudí. Nech im dá Pán Boh večnú slávu v nebi. Záver nášho rozhovoru patrí vám.
Zorganizovať tridsiaty ročník rómskej púte sa nezaobišlo bez ťažkostí. Keďže do programu prispievajú ľudia z viacerých diecéz, je náročne to všetko vyskladať, zosumarizovať a zladiť, aby to bolo učesané do jednej línie, aby sme sa vyhli kostrbatosti a nadmernej rôznorodosti. Ale pokojná slávnostná atmosféra, dobro, ktoré sálalo z týchto ľudí, to všetko bolo dôstojnou oslavou Boha a jeho Matky i satisfakcia všetkých našich námah.
