Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ Sú to známe Ježišove slová, ktoré sa oveľa ľahšie čítajú, ako žijú. A patria tiež k tým, ktoré sa dajú veľmi ľahko zneužiť. Má kresťan naozaj mlčať, keď mu niekto ubližuje? Má zniesť každú krivdu, urážku či násilie a ešte dať najavo, že môže prísť ďalšie?
Ak by sme Ježišove slová chápali takto, dostali by sme sa do zvláštnej situácie. Sám Ježiš sa totiž v podobnej situácii ohradil.
Keď ho po zatknutí vypočúvali pred veľkňazom a jeden zo sluhov ho udrel, Ježiš nenastavil tvár na ďalšiu ranu. Obrátil sa na neho so slovami: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?“ (Jn 18,23)
Ježiš sa teda ozval. Pomenoval nespravodlivosť a žiadal od človeka, ktorý ho udrel, odpoveď. Neurobil však jednu vec: neudrel späť.
A v tom hľadám podstatu jeho slov o druhom líci.
Oko za oko nebolo pozvaním na pomstu
Ježiš svoje učenie začína známou vetou: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub.“ (Mt 5,38)
Dnes tieto slová znejú ako definícia pomsty. Ich pôvodný význam bol však opačný. Starozákonné pravidlo malo pomstu obmedziť. Trest nemal prekročiť spôsobenú škodu.
Pretože človek má po krivde tendenciu účtovať aj úroky.
Niekto nás poníži a my už cestou domov premýšľame, čo mu povieme nabudúce. Niekto o nás rozšíri nepríjemnú poznámku a máme chuť prezradiť niečo o ňom. Dostaneme ostrú správu a odpoveď napíšeme ešte ostrejšiu.
Krivda málokedy zostane presne taká veľká, ako bola na začiatku. Ježiš preto ide ďalej ako starozákonný zákon. Nestačí zastaviť pomstu na spravodlivej hranici. Jeho učeník má zastaviť samotný kolobeh odplaty.
Druhé líce nie je súhlas so zlom
Keď Ježiš hovorí o údere po pravom líci, opisuje nielen fyzickú bolesť. Úder do tváre bol aj ponížením. Človek ním dával druhému najavo, kam podľa neho patrí.
A Ježiš nehovorí: Presvedč sám seba, že sa nič nestalo. Nehovorí ani: Dovoľ, aby ti ubližovali.
Hovorí niečo omnoho náročnejšie: Nedovoľ človeku, ktorý ti ublížil, aby určoval, akým človekom sa po tejto skúsenosti staneš.
Môžeš povedať, že to, čo urobil, bolo zlé. Môžeš sa brániť. Môžeš odísť z nebezpečnej situácie, vyhľadať pomoc alebo sa domáhať spravodlivosti. Ježiš sám sa svojho útočníka pýtal: „Prečo ma biješ?“
Kresťan nemusí byť človekom bez hraníc.
Nemá sa však stať kópiou človeka, ktorý mu ublížil.
Prvá míľa je povinnosť. Druhá je sloboda
Ježiš pridáva ďalší zvláštny príklad: „Ak ťa niekto núti ísť jednu míľu, choď s ním dve.“ (Mt 5,41)
Jeho poslucháči presne vedeli, o čom hovorí. Rímsky vojak mohol prinútiť civilistu, aby mu určitý úsek niesol výstroj. Pre Žida to bola bolestivá pripomienka, že žije v okupovanej krajine.
Prvú míľu teda človek kráčal preto, že musel. Ježiš mu však hovorí: Choď ešte jednu.
Na prvý pohľad absurdná požiadavka. Lenže druhá míľa už patrila tomu, kto ju kráčal. Prvú mu prikázal vojak. Pre druhú sa rozhodol sám.
Človek, ktorý bol pred chvíľou prinútený poslúchnuť, zrazu koná slobodne. A práve na tomto najlepšie vidno, čo znamená nastaviť druhé líce.
Nie je to slabosť. Je to odmietnutie dovoliť cudziemu zlu, aby prevzalo vládu nad naším konaním.
Kde sa zlo zastaví?
Svätý Pavol neskôr túto myšlienku zhrnul do jednej vety: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.“ (Rim 12,21)
Zlo má jednu nepríjemnú vlastnosť. Dokáže sa šíriť cez ľudí, ktorým bolo ublížené.
Niekto poníži mňa, ja ponížim jeho. On mi ublíži, ja mu to vrátim. Dostanem ranu a postarám sa, aby ju pocítil aj ten druhý. Ježiš od svojich učeníkov žiada, aby sa tento reťazec niekde skončil.
Nastaviť druhé líce preto neznamená povedať: Môžeš ma biť. Znamená povedať: To, čo si mi urobil, nebude rozhodovať o tom, čo teraz urobím ja.
A to je podľa skúsenosti jedna z najťažších podôb slobody, ku ktorej nás Ježiš pozýva.
