V nedeľu 4. októbra 2026, práve keď odbíjalo poludnie, pristúpil v blackburnskej katedrále muž k čítaciemu pultu a otvoril knihu. Prvé slová, ktoré sa rozliali pod klenbami, boli anglické In the beginning. Bola to ozvena hebrejského Berešit, po našom Na počiatku. Po štvrťhodine ho vystriedal ďalší hlas, potom ďalší. Čítalo sa aj v noci.
Ľudia prichádzali a odchádzali, niektorí v katedrále dokonca prespali, len aby Slovo nezmĺklo a mohlo vypĺňať každý záhyb a ornament tej bohatej kamennej stavby. V stredu podvečer dočítali poslednú stranu. Kniha zaznela celá, v jednom súvislom prúde. Nevyslovili ju jedny ústa, tak ako ju nenapísala jedna ruka. A predsa má jediného Autora.
Kým v katedrále neprestajne plynul príbeh vyvoleného národa, Anglicko hovorilo po svojom. V reštauráciách sa ponad taniere preťahovali nedopovedané rozhovory. V podzemí metra neúnavný hlas ohlasoval nástupištia a meškania. Ráno sa ľudia s kelímkami kávy ponáhľali do kancelárií a v slúchadlách im ktosi vysvetľoval politiku, ponúkal nový spôsob života alebo spieval pieseň, ktorú už dávno vedeli naspamäť. Aj tieto slová znejú takmer bez prestávky, hoci by sa v nich Genezis od Apokalypsy rozoznávala len ťažko.
Kniha, ktorú v Blackburne čítali, bola Biblia, od Genezis po Zjavenie. Čítanie sprevádzalo výstavu o Williamovi Tyndalovi. Za sklom vitríny tam leží jeho anglický Nový zákon z roku 1535. Prvé Tyndalovo vydanie vyšlo už roku 1526. Pri pohľade cez sklo je ľahké vidieť v ňom len krehkú starožitnosť. Vitrína chráni papier pred dotykom, no hlasy pri pulte mu vracajú život a napísaným slovám ich zmysel. Práve o to Tyndale zápasil: aby sa taká kniha dostala z úzkeho kruhu učencov medzi ostatných. Chcel, aby Písmo znelo rečou, ktorou sa človek pýta na cestu a rozpráva pri stole. Ani Hieronymova Vulgáta, ktorá nám dnes znie vznešene, sa nezrodila ako slávnostný text. Jej meno znamená „rozšírená“, „ľudová“. A latinčina, ktorú dnes stretneme skôr v lekárskej správe alebo v gregoriánskom choráli, bola kedysi rečou bežných ľudí, kým gréčtina dlho platila za jazyk vzdelancov a filozofov.
Tyndalova Biblia nebola prvou anglickou Bibliou. Staršie preklady kolovali v rukopisoch a vychádzali väčšinou z latinskej Vulgáty. Tyndale sa vrátil ku gréckemu originálu a siahol po najmodernejšej technológii svojej doby, po kníhtlači. Keď v Anglicku nenašiel podporu, odišiel na kontinent. Prvý pokus v Kolíne prekazili úrady. Úplný Nový zákon vytlačil roku 1526 vo Wormse. Výtlačky potom potajomky prenikali do Anglicka, kde ich zhabávali a pálili. Neskôr Tyndale preložil z hebrejčiny päť Mojžišových kníh a svoj Nový zákon prepracoval. Text, pre ktorý už bol prenasledovaný, stále nepovažoval za hotový.
S Thomasom Morom sa sporil o niekoľko slov, no tie slová vážili veľa. Grécke ekklésia preložil ako congregation, zhromaždenie. More trval na church, cirkev. Cirkev je síce zhromaždením, namietal, no nie každé zhromaždenie je cirkvou. More bránil nepretržitosť Cirkvi v dejinách, kým Tyndale v tom slove videl predovšetkým ľudí. Podobne sa preli o elder namiesto priest či o love namiesto charity. Spor o slovník napokon zasiahol samu podstatu: čím kresťania vlastne sú a kto má právo vykladať ich vieru.
Keď počujem „cirkev“, vybaví sa mi chrám, biskup, liturgia aj celé dejiny jej sporov. Pri slove „zhromaždenie“ vidím skôr tváre ľudí a miesto, ktoré si medzi sebou uvoľnili. Zhromaždení sme aj na zastávke, na námestí či v rade na pošte, kde sa, pravdupovediac, tiež modlí nejeden. Jedno grécke slovo obsiahne viac, než sa zmestí do jediného anglického. A čo viac, preklad formuje predstavu čitateľa skôr, než si ten uvedomí, že sa práve vydal na jednu z dvoch rozchádzajúcich sa ciest teologickej púte.
Ten spor ukázal, že čitateľ nikdy nedostáva text bez prostredníka. More bránil zmysel, ktorý slovám vtisla dlhá tradícia. Tyndale sa vracal k ich gréckemu prameňu. Pri každom preklade sa niečo vyjasní a niečo ustúpi do tieňa.
V Blackburne zazneli aj pasáže, ktoré by si človek na ranné povzbudenie sotva vybral: rodokmene, predpisy a zákazy, výroky prorokov, ktoré sa k nášmu uchu za celý život nedostanú. Žalmy, z ktorých mrazí. V našich kostoloch ich nepočuť. Rímska liturgia hodín po koncile niektoré vynechala celé, napríklad žalmy 58, 83 a 109, a z iných vystrihla najostrejšie verše.
Byzantská tradícia síce v katizmách prechádza celým Žaltárom, no do bežného farského kostola sa tieto miesta dostanú len zriedka. Nepočujeme teda, ako žalmista prosí Boha, aby nepriateľom vylámal zuby v ústach, a teší sa, že spravodlivý si umyje nohy v krvi bezbožníka (Ž 58). Nepočujeme, ako zlorečí človeku, ktorý ho zradil: nech sú jeho dni krátke, jeho úrad nech prevezme iný, jeho deti nech osirejú a žobrú medzi rozvalinami (Ž 109). A už vôbec nie vetu, na ktorá da zabrať každému lektorovi: blažený, kto schytí deti Babylonu a roztrieska ich o skalu (Ž 137).
Do tej istej Biblie patrí aj príbeh proroka Elizea, ktorému sa chlapci posmievali pre plešinu. Zlorečil im v mene Pána, z lesa vyšli dve medvedice a roztrhali ich štyridsaťdva (2 Kr 2). Kazateľ, ktorý by z tohto čítania chcel vyvodiť ponaučenie pre miništrantov, by sa ocitol v pedagogicky dosť chúlostivej situácii.
Otcovia sa týchto viet nebáli a nevystrihovali ich. Origenes, Augustín či Ján Kasián čítali babylonské nemluvňatá ako hriešne myšlienky, kým sú ešte malé. Skalou bol pre nich Kristus, o ktorého treba takú myšlienku rozbiť skôr, než vyrastie a zmocní sa domu.
Najkrutejší verš Žaltára sa tak v ich rukách stal návodom na stráž srdca. Každému hlasu v Blackburne patrilo len pätnásť minút, no celok vydržal. Počúvať Bibliu takto znamená stretnúť sa aj s jej nepohodlnými miestami, bez možnosti preskočiť ich alebo si poprehadzovať poradie.
Keď v stredu mikrofón stíchol, v uliciach Anglicka sa rozhovory neskončili. Nekončia sa ani v mojej hlave. Aj ja si robím vlastný preklad: šéfovo mlčanie preložím ako odmietnutie a vlastnú chybu ako dôkaz, že sa nikdy nezmením. Vetu, ktorú som mal včera povedať, si zasa neustále opakujem. Tvorím si tak akúsi repetitívnu modlitbu. Tento preklad sveta beží bez prestávky a na rozdiel od blackburnských čitateľov sa v ňom nikto nestrieda. Tú istú domnelú urážku dokážem prečítať tridsaťkrát a stále ju pokladať za originál.
Otcovia by asi povedali, že práve to sú babylonské nemluvňatá, ktoré treba rozbiť o skalu skôr, než dorastú. Tyndale chcel, aby Písmo prehovorilo k človeku v jeho vlastnej reči. Keď ho dnes počúvam, môže sa stať aspoň toto: prestanem byť jediným hlasom, ktorý vykladá môj život.
