„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. (…) Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. (Mt 5,17-19)
Všetko, čo Boh zjavil, zjavil pre našu spásu. Bol by sám proti sebe, keby hlásiac primát ducha bol proti samotnej litere. Bezduchá litera môže síce zabíjať, no oživovaná Duchom prináša život. Zachovať znamená dať slovu vlastné telo.
Človek pochopí vitalitu a múdrosť slova len do takej miery, do akej mu dovolí rásť, žiť, pôsobiť v sebe samom. Jeho podstatou je „duch a život“. A len takéto slovo možno aj „učiť“, teda pomáhať iným, aby sa otvárali jeho pôsobeniu a aj v nich mohlo „semeno slova“ prinášať svoju úrodu. Slúžiť slovu znamená stávať sa „veľkým v Kráľovstve“, hoci tu na zemi to znamená tichú vytrvalú službu.
Svetskí revolucionári budia dojem novosti tým, že búrajú všetko, čo sa doposiaľ vytvorilo. Nádej živia sľubmi a nadšenie hlásaním neviazanosti. Revolúcia sa mení na spúšť a pod gilotínou čoskoro hynú aj samotní hlásatelia atraktívneho „bratstva, rovnosti a slobody“, len čo pozasievali nenávisť, nerovnosť a prenasledovania. To je základný vzorec, opakujúci sa vo všetkých „revolúciách“.
Aj Ježiš pôsobil revolučne. S hlavným rozdielom: nebúral staré, ale učil chápať hlboký zmysel Zákona a očisťoval ho od toho, čo naň naniesla prázdna rutina a sebecké ľudské záujmy. Tých, čo si z jeho pôsobenia začali robiť falošné nádeje na Mesiáša – lacného reformátora, okamžite vyviedol z omylu. Boží zákon netreba meniť, ale napĺňať. Práve ten, komu sa nechce do zmeny seba, najviac kričí po vonkajších zmenách.
Zmysel zákona je zakódovaný pred duchovnými rýchlozbohatlíkmi a teoretikmi. Človek z neho pochopí len toľko, koľko z neho zachová, teda nakoľko podľa neho žije. Najlepšou školou je citlivé svedomie a ochotná vôľa.
„Cirkev sa totiž zakladá na Božom slove, z neho sa rodí a žije. Preto neexistuje naliehavejšia priorita, ako je znovuotvoriť dnešnému človeku prístup k Bohu, ktorý hovorí a dáva nám svoju lásku, aby sme mali život v hojnosti. To znamená dosiahnuť plnú radosť, prameniacu zo stretnutia s Kristom, a zvestovať ju súčasnému beznádejnému a unavenému svetu.“ (Benedikt XVI., Verbum Domini, 2-3)
