Už je to vyše 11 rokov, čo som ako mladomanžel stál pred gréckokatolíckym chrámom v Bratislave, obutý v nepohodlných topánkach, ktoré mi pevne zvierali nohy. Bolo to len pár minút po tom, čo som prijal sviatosť manželstva, a v mojej pravej ruke sa striedali ruky našich hostí. Každej ruke, samozrejme, prislúchal aj hlas.
Hlas patriaci jemným rukám bez vrások prezrádzal ich nezaujatosť situáciou, v ktorej sa ocitli. Možno aj ich – z nepochopiteľných dôvodov – tlačili vyleštené topánky. Zato ruky vráskavé v našich rukách zotrvali dlhšie. Dalo by sa s istotou povedať, že čím mala ruka viac vrások a menej pružnú kožu, tým viac mala čo povedať.
Rady mladomanželom sa rôznili, no na prvom mieste v tomto pomyselnom prieskume bol jednoznačný víťaz: trpezlivosť a tolerancia predbehli nielen krásne chvíle či zážitky, ale aj lásku a pokoj.
Recept na šťastné manželstvo nie je len tajomstvom zopár vyvolených, ale aj témou pre autorov duchovnej literatúry. Gary Chapman a jeho Päť jazykov lásky už niekoľko rokov neohrozene vládnu v každej katolíckej domácnosti. Nejedna kópia jeho knihy sa dostala aj do našej knižnice.
Zároveň však pri čítaní tejto či im podobných kníh človek nadobúda dojem, akoby manželstvo a rodina boli tým najvyšším, čo katolík musí naplniť; a čím harmonickejšie je manželstvo, tým bližšie je aj svätosť. Sedemmiestne rodinné auto je, samozrejme, limuzínou do neba.
Ako tie gratulácie, tak aj prehnané sústredenie sa na správny obraz rodiny vo mne vzbudzujú istú dávku nedôverčivosti. Odpoveď na svoj vnútorný pocit som dostal pri čítaní dlhoročného dekana amerického pravoslávneho seminára Vladimira Schmemanna. V knihe Zo života sveta pripomína, že manželstvo sa môže stať buď modlou, alebo ikonou.
„Manželstvo, ktoré neustále neukrižováva svoju vlastnú sebeckosť a sebestačnosť, ktoré ‚neumiera samo sebe‘, aby mohlo ukazovať za seba, nie je kresťanským manželstvom. Skutočným problémom manželstva dnes nie je cudzoložstvo, nedostatok ‚prispôsobenia‘ alebo ‚duševná krutosť‘. Je ním zbožštenie samotnej rodiny.“
Rodina je niečím, čo mi zabráni na ceste ku Kristovi?
Schmemann má jednoznačnú odpoveď: Áno, šťastie hľadajúca rodina.
„Odmietnutie chápať manželstvo ako nasmerované k Božiemu kráľovstvu. Toto sa prejavuje v sentimentálnom postoji, že človek by ‚urobil čokoľvek‘ pre svoju rodinu.“
„Rodina prestala existovať na Božiu slávu; prestala byť sviatostným vstupom do jeho prítomnosti. Nie nedostatok úcty k rodine, ale jej zbožštenie spôsobuje, že moderná rodina sa tak ľahko rozpadá a rozvod sa takmer prirodzene stáva jej tieňom. Je to stotožnenie manželstva so šťastím a odmietnutie prijať v ňom kríž.
V kresťanskom manželstve sú traja zosobášení; a spoločná vernosť tých dvoch voči tretiemu, ktorým je Boh, udržiava dvoch v aktívnej jednote nielen medzi sebou, ale aj s Bohom. Avšak práve Božia prítomnosť znamená smrť manželstva ako niečoho iba „prirodzeného“. Niečoho, čo sa dá vyriešiť v manželskej poradni alebo ovládaním jazykov lásky môjho manžela.
„Je to Kristov kríž, ktorý privádza sebestačnosť prírody k jej koncu,“ dodáva Schmemann.
Ale kde je úsmev a radosť? Boh predsa chcel, aby muž a žena boli spolu a boli šťastní. Nestvoril ich preto, aby ich chrbtice ohýbal krížom a zhora sa díval, ako neustále padajú. Aj manželstvo predsa má byť miestom radosti, a nie slzavým údolím či pozemským očistcom.
„Skrze kríž vstúpila radosť do celého sveta.“
Jeho prítomnosť je preto skutočnou radosťou manželstva. Je to radostná istota, že manželský sľub – z perspektívy večného Kráľovstva – nie je prijatý, „kým nás smrť nerozdelí“, ale kým nás smrť úplne nezjednotí.
Ak by som Alexandra Schmemanna poznal pred 12 rokmi, isto by som ho pozval na našu svadbu. Jeho ruka by možno takisto spočinula v tej mojej a jeho hlas by možno povedal:
„Prajem vám, aby vaše manželstvo mohlo byť ikonou… Prajem vám aby ste sa nikdy neprestali usmievať pri pohľade na svoj kríž.“
