Oslava narodenín je vždy výnimočnou udalosťou. Pripomíname si dar života, vzdávame vďaky a často aj obdarúvame – kvetmi, pozornosťou, darčekmi. No v tichu týchto slávností sa niekedy ozve otázka: Čo je ten najväčší dar, ktorý môžeme dať alebo prijať?
Pred oslavou narodenín svojho syna som ako otec strávil niekoľko hodín hľadaním darčeka. Tých elektrických autíčok je také veľké množstvo… Hľadal som niečo technicky dokonalé – silná batéria, pohon 4×4, kovová konštrukcia – skrátka, darček, ktorý vydrží detský nápor. Autíčko snov. No počas toho hľadania prichádzal syn opakovane za mnou. Nepýtal si autíčko ani nič iné. Chcel len moju prítomnosť.
„Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘“(Rim 8,15)
A práve v tomto sa skrýva hlboká pravda – najvzácnejším darom je blízkosť a vzťah. V duchovnom rozmere je tým najväčším darom, ktorý sme dostali, Božia blízkosť. V Božom slove zaznieva krásny prísľub – sme adoptované Božie deti. Môžeme volať Boha „Ocko“. Nie ako vzdialeného sudcu, ale ako Otca, ktorý je nám nablízku. A to je pravý dar, ktorý nevybledne, nepokazí sa, nezmizne.
Preto nech je každá oslava narodenín – či už naša, alebo niekoho z našich blízkych – príležitosťou uvedomiť si tento duchovný rozmer. Narodeniny sú dôkazom, že Boh nás chcel. A ak nám dal život, dal nám aj seba samého – vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.
Nech teda všetky slávnosti nepredstavujú len darčeky, ale vďačnosť. Uvedomenie, že najväčší dar je už v nás – a je to Boh sám. A že všetky naše ľudské dary sú len pripomienkou toho večného, ktorý tkvie v Božej prítomnosti a v tom dokonalom Otcovskom obdarovaní.
