Púte sú fenomén. Spomínam si na výrok pripisovaný svätému Alfonzovi de’ Liguori o tom, že ľudia sa vydávajú na dlhé, nebezpečné a drahé púte na sväté miesta, aby tam stretli Ježiša, a pritom stačí zájsť do kostola, ktorý majú pod nosom, kde je Ježiš prítomný v Eucharistii.
Svätec mal určite pravdu, no zároveň treba povedať, že nebol proti púťam. Bol proti pútnickému formalizmu. Pretože ísť na púť, vydať sa na cestu ešte stále nezaručuje naše stretnutie s Bohom. Cestou-necestou, hoci aj na sväté miesto, sa mu môžeme úspešne vyhnúť.
Ľudia však putujú; od pútí, ktoré majú vo svojich mestách, mestečkách a dedinkách, až po medzinárodné púte, púte na dôležité miesta spojené s kresťanstvom.
Tie cesty majú niečo do seba. Počul som uvažovanie istého vysokopostaveného manažéra, ktorý sledoval svojho kolegu, čo sa vybral do Santiaga de Compostela. Keď putujúci kolega poslal po dvoch mesiacoch správu o tom, koľko kilometrov prešiel, manažéri zažiarlili: aj oni chceli mať nachodených toľko kilometrov. Nakoniec jednému z nich napadlo prezrieť si svoju krokovú aplikáciu a zistil, že hoci nešiel do Santiaga, tak mal nachodené skoro toľko ako kolega pútnik.
Podstatný rozdiel bol – no to už dotyčný nezmienil –, že ten pútnik na sväté miesto vytrhol sám seba zo stereotypu života, prijal život na ceste, skromnosť a výzvy a mal čas premýšľať nad otáznikmi svojho života. Toto sa „chodiacemu domasedovi“ nepošťastilo. Jeho kroky viedli vždy po rovnakých trasách stereotypu.
Čínske príslovie vraví, že ak zmeníš miesto, zmeníš aj svoje šťastie. Teda iné miesto, iný priestor prinesie nové príležitosti, nové výzvy a toto sa dá zhrnúť pod pojem „iný druh šťastia“.
Istý teológ zase vravel, že ľudia na posvätné miesta idú cielene, ale aj intuitívne. Intuitívne tadeto kráčajú ľudia hľadajúci, ale aj ateisti. Mohli by putovať po hocakých cestách, no ich pritiahne zrovna púť do Compostely. Človek podvedome vie, kadiaľ vedie správna cesta.
Tak známe i neznáme pútnické miesta pritiahnu každoročne tisíce najrôznejších ľudí. Od samotárov po veľké rodiny, od hriešnikov po ľudí svätého života. Niekto hľadá, niekto ďakuje, niekto premýšľa, niekto sa modlí.
Púť je vrytá do podstaty človeka. V literatúre je cesta archetypálnou témou. Hrdina – v danom prípade vy alebo ja – sa musí vydať na cestu. Na tej ceste sa stretá s problémami, ktoré rieši, stretá ľudí, či už učiteľov, priateľov alebo nepriateľov, a na konci prichádza akési zmúdrenie – katarzia – precitnutie – premena k lepšiemu.
Tradícia pútnictva siaha do najstarších čias. Už v Starom zákone putovali Izraeliti do Jeruzalema na sviatky, kresťania sa vydávali na miesta spojené so životom Ježiša Krista, Panny Márie či svätých. Aj naše slovenské pútnické miesta ako Levoča, Šaštín, Marianka, Gaboltov či Litmanová sú dôležité. Nesú v sebe svedectvo viery tých, čo tu boli pred nami.
Púť môže byť aj ako duchovná obnova. Pútnik je oslobodený od denných rutín a nastoľuje nové rutiny –modlitbu, sviatosti, ticho, spoločenstvo…
Čo na pútnických miestach nachádzajú neveriaci? Minimálne to, že môžu byť oslovení niečím, čo sami nevedia pomenovať. Niečím, čo sa nachádza hlavne v slovníku kresťana.
Pre kresťana môže byť púť modlitbou, ktorú vyslovuje krokmi. Je to čas, keď môže začuť Boha. Je to čas vzdelávania. Žiak sa najviac naučí, keď počúva a kopíruje svojho učiteľa.
