A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. (Mt 20,27)
Táto veta sa začala trochu malichernou, trochu humornou, avšak takou ľudskou situáciou. Kristus mal dvoch apoštolov, Jána a Jakuba, ale sprevádzali ho aj ďalší ľudia. Bola medzi nimi aj matka týchto dvoch chlapíkov, pani Salome, ináč nábožná a horlivá žena. Možno z veľkej horlivosti a možno z mamičkovskej starostlivosti raz prišla za Majstrom a poprosila ho, keď už budú vo večnej blaženosti, či by nemohol zariadiť, aby jej synáčikovia mali tie najvýhodnejšie miesta – jeden rovno po jeho pravej ruke a druhý po ľavej.
Ježiš sa na ňu neoboril, nesfúkol ju za jej trúfalosť, iba lakonicky odvetil: Neviete, čo žiadate. Pomenoval trúfalú žiadosť mamičky nie ako drzosť, ale skôr ako hlúposť a nevedomosť. A potom pokračoval pre apoštolov, ale aj pre nás, čo sa dnes naparujeme, nadúvame, predbiehame jeden pred druhým: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom.“ A ako zakaždým svoje slová, myslené smrteľne vážne, dokumentoval na vlastnom tele a konaní. Nielenže umýval svojim žiakom nohy, ale za nich – a za nás – položil svoj život, tak ako v starodávnych eposoch kladie sluha život za svojho pána.
My všetci sme sluhovia. Každý sme v službách vlastného živobytia, touto službou si zarábame na každodenný chlieb. A niekedy aj na koláče. Dostávame výplatu od svojej firmy, od svojej vlády alebo od našich zákazníkov, ak uznajú, že im naše produkty za to stoja. Ale byť sluhom svojho blížneho je niečo viac, ako robiť to za mzdu. Je to konanie z lásky a pre samotnú lásku. Je to gesto pokory, ale nie pokorenia sa so škrípaním zubov a s nenávisťou v očiach. Je to uponíženie sa pred majestátom existencie svojho brata, sestry.
Ba Ježiš ide ešte ďalej – pred naším nepriateľom, tým, ktorý je nám nesympatický, s ktorým sa vrúcne nenávidíme a úprimne si lezieme na nervy. Nesmie v tom byť však ani štipka kalkulu: tak ja to teraz so zaťatými zubmi vydržím, aby som zajtra dostal odmenu.
Byť sluhom svojho blížneho znamená mať účasť na jeho osude, byť spolupútnikom na jeho ceste, a ešte jedna maličkosť – dovoliť tomu druhému, aby bol naším služobníkom. Veľa ľudskej biedy a zla vzniká z pýchy moci, z toho, že chceme ovládať a manipulovať iných. Ale keby sme dokázali byť si navzájom sluhami, vojny a útoky by stratili svoje palivo.
