externý prispievateľ
Kristus hovorí o inom vzťahu – nie o vodcovi, predsedovi strany, führerovi, ktorý klame svojich nasledovníkov a metódou biča a cukru ich dostáva tam, kam potrebuje.
Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavoval mnohým a medzi nimi boli aj dvaja učeníci, ktorých voláme emauzskí, pretože sa na ceste do dediny Emauzy stretli s Ježišom, ale ho ne(s)poznali. A keď sa im dal poznať pri lámaní chleba a vzápätí im zmizol spred očí, povedali si tú nádhernú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával…?“ […]
Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. (Mk 15,38) Evanjelista Marek týmto veľkolepým obrazom končí svoje svedectvo o posledných chvíľach Krista, ktorý zomiera ako človek na kríži, aby z neho vzlietol ako Boh do večného života. Kristus sa ako Boh narodil do nášho sveta a ako Boh z neho odchádza, ale na svojom tele vykonal podstatnú zmenu: […]
Toto je jedna z „tvrdých“ Kristových rečí, kde hovorí o smrti za hriechy. No nie za hriechy samotné, ale za neochotu oľutovať ich a činiť pokánie.
Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. (Jn 20,30) Dve slová ma zaujímajú v tejto vete: „znamení“ a „nie sú zapísané“. Kristus počas svojho trojročného verejného pôsobenia urobil veľa zázrakov: mnohých uzdravil, slepým vrátil zrak, z posadnutých vyhnal zlých duchov, dokonca vzkriesil mŕtveho. Ale toto všetko urobil […]
Nechlácholí nás, nečičíka, neuspáva, nehladká nám bruškami slov naše bruchá, nelegalizuje naše ego. Do našej nafúkanosti pichá ostrým klinom, aby sme vyfučali, aby sme sa vyprázdnili a urobili miesto pre neho.
Ja som slabý a hriešny muž, a lipnem na svojom živote, na tomto koženom obale pre moje kosti. Koľkokrát sa ma zmocnila panika, že už-už umriem.
Ako často nechápeme slová, ktoré nám hovorí?! A hovorí nám to svojím spôsobom – raz bolesťou, raz utrpením, ktoré na nás dopustí, raz ponížením, ktoré nechceme znášať, raz milosťou a darmi, ktoré si ani nezaslúžime, raz letom, raz pádom…
Kristus nie je nijaký svätý prostáčik, jeho láska nie je slabosť, ale sila. Ján Krstiteľ teda povedal prorocký, monumentálny výrok o Kristovi Sudcovi. Napokon, Kristus neprichádza s ohňom a mečom, ale do stodoly našich životov prichádza s vejačkou.
Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka. (Lk 21,36) Takouto naliehavou výzvou končí Ježiš svoju reč o nadchádzajúcom konci, čiže Začiatku. Nastáva Veľký príchod, keď sa „nebeské mocnosti budú chvieť” a ľudia budú umierať od strachu a úzkosti. Tento Advent […]
Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Mk 10,51) Toto sa spýtal Kristus slepého Bartimeja. A on odpovedal tak, ako by sme odpovedali aj my, keby sme boli v jeho koži: „Rabboni, aby som videl!“ Ale ako by sme odpovedali vo svojej koži, vo svojej existencii, keby nám Ježiš položil tú otázku: „Čo […]
Otče, nielen náš, ale aj môj, chcem ťa milovať, aj keď je moje srdce ťarbavé, aj keď je moja duša prevŕtaná červami ako starý syr, aj keď je moja myseľ pochabá a moje sily sú na pokraji síl.
Sme účastníkmi hrozných bojov, ktoré sa nám vedú nad hlavami, príšerné bitky a zápasy sa odohrávajú o naše duše, pretože priepasť medzi ÁNO a NIE, medzi horúcim a studeným,
A kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. (Mt 20,26) Táto veta sa začala trochu malichernou, trochu humornou, avšak takou ľudskou situáciou. Kristus mal dvoch apoštolov, Jána a Jakuba, ale sprevádzali ho aj ďalší ľudia. Bola medzi nimi aj matka týchto dvoch chlapíkov, pani Salome, ináč nábožná a horlivá žena. Možno […]
Sme zrodení pre život, a to pre život, ktorý sa nikdy neskončí. Objímam svoj kríž, zaiste malý a nepatrný proti krížom iných ľudí, lebo aj ja som slabší a neduživejší ako iní
A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19,27) Táto veta je kľúčová – je kľúčom, ktorý otvára dvere tajomstva Márie, Ježišovej matky. Človek cez ňu dal telesný život Bohu. Toto evanjelium (aj napriek pochybnostiam) pravdepodobne napísal apoštol Ján, ten, ktorý píšuc o sebe označuje sa nie menom, ale prívlastkom „učeník, ktorého […]
Vieru dostávame z Božej milosti, bez našej osobnej zásluhy, na úsvite nášho detstva, počas krútňav nášho života alebo v posledných okamihoch našej smrti.
Spisovateľ Daniel Hevier vstupuje do intímneho dialógu s Božím slovom. A tento rozhovor má čo povedať aj nám.
Dve ženy vošli do dejín ľudského konania ako dva prototypy, ktoré sa zdanlivo navzájom popierajú. Jednu sme nazvali starostlivou Martou
„Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: ‚A kto je môj blížny?‘“ (Lk 10,25-37) Takto sa pýtal Ježiša „znalec zákona“, ale nepýtal sa ho ako smädný po poznaní, ale ako pokušiteľ. A Kristus mu odpovedá príbehom milosrdného Samaritána, ktorý všetci poznáme. Blížny bol cudzinec, ktorý neobišiel ozbíjaného pútnika, ale ošetril ho a uložil […]
