A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. (Mt 2,9)
Ježiša môžeme vnímať viacerými spôsobmi: napríklad ako Herodes, ktorý síce vedel o ňom, nemohol ho poprieť, ale zároveň ho nenávidel a chcel ho odstrániť zo svojho života, pretože si myslel, že je jeho ohrozením.
Môžeme ho vnímať ako náhodný okoloidúci, ktorý sa možno zo zvedavosti a možno iba z kratochvíle chce pozrieť na tú atrakciu.
Môžeme okolo neho prejsť apaticky a neutrálne a náhliť sa ďalej za svojimi záujmami.
A môžeme sa mu chcieť úprimne pokloniť a uznať ho za svojho Pána – ako traja králi či mudrci z čítania z Matúšovho evanjelia. Všetci môžeme vidieť hviezdu, ktorá nás dovedie nad príbytok Božieho Dieťaťa. Raz je to oslnivé svetlo, inokedy sliepňajúce svetielko, niekedy je dokonca najvýrečnejšia temnota, ktorá nás obklopí a prinúti kričať: Pane, nenechávaj ma tu samého.
Niekedy je našou hviezdou utrpenie a problémy, ktoré máme, inokedy to môže byť milosť a dary, ktoré sme dostali od niekoho vyššieho od nás, od toho Najvyššieho.
Hviezda vedúca ku Kristovi neustále ukazuje naňho – Bože, daj, aby som nebol slepý a vo všetkom videl tvoju vôľu a orientáciu.
