Vo východnom kresťanstve je cieľ života ukrytý v slove theosis, čo prekladáme ako zbožštenie. Ruský filozof a duchovné dieťa Dostojevského Vladimir Solovjov hovorí o theosis ako o odkrytí našej božskej prirodzenosti. Presnejšie, aby každý z nás odkryl v sebe svoju božskoľudskú podstatu. Vyzerá to tak, že sme predurčení, aby sa každý jeden z nás stal bohočlovekom. S ničím menším sa ako kresťania uspokojiť nemôžeme.
„Nie je to príliš trúfalé?“ povie si západný katolík, ktorý ak túto cestu hneď skepticky nezavrhne ako rúhanie, tak ju označí za nezdolateľný vrchol, ktorý prenechá zopár vyvoleným svätcom, a on sa radšej vyberie nie príliš lákavou, ale zato dobre označenou cestou.
Namiesto božského vrcholu ostáva dolu v ľudských nížinách.
Ako deti nás učili slušnému správaniu – máme vždy pozdraviť, neskákať do reči a sledovať, či náhodou svojím správaním nikoho neobťažujeme. Ak sme tieto pravidlá splnili, odmenou nám bola uznanlivá pochvala, s ktorou rástla aj naša hrdosť.
Neskôr, keď prišiel čas povinnej školskej dochádzky, hrdosť rástla s počtom jednotiek.
A opäť sme počuli pochvalu.
Teraz v práci odpracujeme určený počet hodín, získame dostatočný počet lukratívnych zákaziek, za ktoré si môžeme kúpiť dôstojný byť, kvalitné auto a dopriať sebe či svojim deťom najlepšie vzdelanie.
Obdiv blízkeho okolia, počet lajkov na instagrame pri fotkách z promócií z Oxfordu nám jasne potvrdzujú našu správnu cestu.
Ako slušní kresťania sa snažíme verne napĺňať nariadenia Cirkvi. Každý prikázaný sviatok navštívime bohoslužbu, podľa odporúčania raz mesačne pristúpime k sviatosti zmierenia. V piatky sa postíme. Prijímame čo najčastejšie Eucharistiu. Angažujeme sa v charite a prispievame na chod farnosti.
Ale od Boha nepočujeme nič.
Nato, aby mohol byť človek vzorným dieťaťom, na ktorého sú rodičia hrdí, usilovným študentom, ktorý je pýchou učiteľov, či slušným občanom zvyšujúcim HDP, neplatia tie isté kritériá ako pre dobrého kresťana.
Veď slušný katolík sa za svoju vieru nehanbí. V mnohom dokonca predbieha mnohých katolíkov, ktorí svoju vieru žijú v bezpečí súkromia. V reštaurácii sa odváži verejne prežehnať. Na krku má krížik, doma na stene kríž.
No tento kríž viac ladí s nábytkom, ako vyrušuje z jeho pohodlia.
Slušný katolík navštevuje chrám. A v tom sa ukrýva jeho problém. On chrám navštevuje. Pravidelne každú nedeľu a prikázaný sviatok nevynechá bohoslužbu.
Presne recituje modlitby. Spieva piesne. Vie, kedy sa musí postaviť a kedy si musí kľaknúť.
Ako správny hosť sa nezdrží viac, ako sa sluší. Pri odchode na revanš hodí do zvončeka zopár mincí a splynie s vonkajším svetom.
Vie, ako nebyť Bohu nič dlžný, splniť všetky nariadenia, ale zároveň si zvykol neočakávať ani žiadne veľké zázraky. Jeho predstava byť Kristovým nasledovníkom sa končí odškrtnutím kresťanského to do listu, ktorý má zabezpečiť bezproblémový slušný život a na záver Kristom prisľúbenú večnosť. Nedokáže si predstaviť, že Boh ho nepozýva na návštevu, ale volá ho domov. Nechce, aby bol hosťom, ale jeho dieťaťom.
Pritom slušný katolík nie je, ako by sa mohlo zdať, novodobým farizejom, pre ktorého je forma dôležitejšia ako obsah. On svoje srdce nemá paralyzované zvykom, ako to trefne vyjadruje Charles Péguy v eseji Peklo a nádej:
„Existuje ešte niečo horšie ako mať zlé myšlienky. Existuje niečo horšie ako mať zlú dušu. Totiž mať dušu úplne hotovú. Existuje niečo ešte horšie ako mať skazenú dušu. Totiž mať dušu prepadnutú zvyku.“
Boha nepozná ako Otca, a tak miesto špinavej duše Bohu ponúka svoju dobrú výchovu.
Problémom slušného katolíka je, že je až príliš slušný. Je poslušný nie živému Bohu, ale kresťanskej etikete.
Jeho vzorné správanie mu nedovoľuje vyškriabať sa na vrchol stromu ako Zachej. (Lk 19,4)
Nemôže si dovoliť ani preboriť cudziu strechu. (Mk 2,4)
Nie je schopný drzo potiahnuť Krista za jeho odev. (Mt 9,20-21)
Ani s Františkom zaprieť otca pozemského a bezhlavo sa vrhnúť do náruče Otcovi nebeskému.
A tak Boha nikdy nestretne osobne.
Pochopiteľne, žiadna etiketa nenahradí živého Boha, a on odchádza z eucharistickej hostiny vyhladnutý, kŕmiaci sa odrobinkami tohto sveta.
Pochopiteľne, pri skutočných problémoch vymieňa tvrdú kostolnú lavicu za mäkké kreslo psychológa.
Namiesto toho, aby svoj život pravidelne obetúval s Kristom na oltári, snaží sa ho rozvinúť na konferenciách a seminároch.
Viac ako archaickým radám púštnych otcov rozumie jazyku súčasnej vedy. Namiesto toho, aby s askétmi svoje telo sklonil pred dušou, vyzdvihuje ho v sterilných posilňovniach.
Namiesto Márie Magdalény pozná Máriu Montessori a potom, keď sa postará o vzdelanie svojich detí, potom, keď si spravia domáce úlohy a vrátia sa z hodiny klavíra a náhodou ostane ešte trochu energie, vtedy navštívia toho skutočného Učiteľa.
Ak budem uvažovať, koľko môžem meškať na svätú omšu, aby bola ešte platná, tak nikdy nespoznám Krista, ktorý na mňa čaká celý svoj život.
Ak budem zvažovať, či si dať slaninu na piatkovej opekačke, tak nikdy neobjavím skutočnú sladkosť pôstu.
O koľko je pravdivejšie zvesiť zo steny kríž a zastrčiť ho do pivnice než ho mať ako dekoráciu dotvárajúcu design obývačky.
Je lepšie Kristovi prebodnúť bok ako sa ho snažiť zladiť so svojím gaučom. Tak ako ho vojak prebodával a musel sa mu pozrieť do očí, tak i ja si Kristovu tvár všimnem, ak ho zaprášeného vezmem do rúk.
O koľko je lepšie opustiť spolu s márnotratným synom rodičovský dom, aby som mohol prejedený dobrôt tohto sveta pocítiť hlad. Vrátiť sa, nie splniť si povinnosti so starším bratom, ale ako bezdomovec kľačiac s otvorenou dlaňou prijať svoje skutočné dedičstvo.
Dokým sa budem považovať za slušného kresťana, nemôžem byť žobrákom kŕmiacim sa odrobinkami padajúcimi z oltára.
„Najhoršie nebezpečenstvo, najhoršia podlosť, hanebnosť a zločin i samotný hriech, to sú často len nedostatky v pancieri človeka, trhliny, ktorými môže cez pancier ľudskej tvrdosti preniknúť milosť. Ale po anorganickom pancieri zvyku skĺzne všetko, každý meč sa stupí,“ dodáva Péguy. Namiesto zvyku je to však slušnosť, ktorá tvorí pancier slovenského katolíka. Vyžehlená košeľa dokáže byť ešte tvrdšia ako Péguyho pancier. Spokojnosť so sebou samým nedovolí duši dorásť do jej božskej podoby.
Don’t worry
Things take the time they take. Don’t worry.
How many roads did St. Augustine follow
before he became St. Augustine?
píše americká poetka Mary Oliver, a tak sa so svätým Augustínom neuspokoj s málom. Ako on najprv na lôžku sýtil svoje večne hladné telo, tak neskôr v knižniciach napájal svoj intelekt múdrosťou, no jeho telo sa nikdy neuspokojilo s rozkošou ani vedomosti Augustína nezbavili tyranie pochybností. Až pokým on, milovník krásy, estét a vplyvný intelektuál, nestretol špinavého opilca.
„Čo žobrák dosiahol niekoľkými vyžobranými haliermi – radosť pozemského šťastia –, to som sa ja usiloval dosiahnuť ďalekými a krkolomnými cestami.“
On, slušný a rešpektovaný, závidel smradľavému bezdomovcovi. On, ľuďmi milovaný, závidel nepovšimnutému. Až keď Augustín padol pod ťarchou svojich pochybností a bezmocne otvoril svoju dlaň k Bohu, bol schopný dostať milodar, po ktorom tak prahol. „Nepokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe,“ toto najznámejšie Augustínovo povzdychnutie skrýva príbeh, ako sa slušný intelektuál stáva žobrákom prosiacim Boha o haliere milosti.
Theosis znamená stať sa takýmto žobrákom.
Z kresťanstva ako voľnočasovej aktivity urobiť cieľ svojho života. Nebyť iba slušným hosťom, ale prijať svet ako svoj domov. Prijať svoje dedičstvo a tak absolvovať tú najveľkolepejšiu transfúziu v dejinách medicíny. Mať to privilégium volať Boha svojím Otcom.
Nechať si od neho prať svoje špinavé šaty, sýtiť sa na ním prestretom stole, dennodenne sláviť narodeniny a nechať sa márnotratne obdarúvať Životom.
A na úplný záver si s dôverou ľahnúť do ním ustlaného lôžka…
