Existujú chvíle, ktoré zmenia celý život. Často sú nenápadné. Nedejú sa pri nich veľké zázraky ani dlhé rozhovory. Niekedy stačí jediný pohľad, jedno slovo alebo jedno stretnutie.
Presne tak sa začína evanjelium desiatej nedele v Cezročnom období: „Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša…“ Je to krátka veta, no skrýva sa v nej celá radostná zvesť.
Ježiš vidí človeka
Matúš sedí na mýtnici. Pre jeho súčasníkov tým bolo povedané všetko. Bol mýtnikom – človekom, ktorý spolupracoval s rímskymi okupantmi, vyberal dane a žil z peňazí svojich krajanov. Ľudia nad ním už dávno vyniesli rozsudok. Pre nábožensky horlivých bol verejnym hriešnikom, vyvrheľom, človekom, s ktorým sa slušný človek nestýka.
Ježiš sa však pozerá inak.
Nevidí iba mýtnika. Vidí človeka.
Nevidí len jeho vinu, ale aj jeho túžbu. Nevidí iba minulosť, ale aj budúcnosť. Nevidí len to, čo pokazil, ale aj to, čím sa môže stať.
Svätý Béda Ctihodný tento okamih opísal slovami, ktoré sa neskôr stali aj biskupským heslom pápeža Františka:
„Miserando atque eligendo“ – „Pozrel naňho s milosrdenstvom a vyvolil si ho.“
Aký nádherný opis Kristovho pohľadu!
Ježiš sa na Matúša nepozerá s pohŕdaním. Nepovažuje ho za beznádejný prípad. Jeho pohľad je plný milosrdenstva a nádeje.
Možno práve toto je jedna z najväčších bolestí dnešného človeka. Žijeme vo svete plnom hodnotení a súdov. Ľudia sú posudzovaní podľa výkonu, úspechu, vzhľadu, pôvodu či zlyhaní. Často sú redukovaní na svoje chyby.
Koľko ľudí túži po tom, aby ich niekto skutočne videl! Nielen si ich všimol. Nielen ich posúdil. Ale aby ich pochopil.
Dnešné evanjelium nám pripomína, že práve takto sa na nás pozerá Kristus.
Pozná príbehy, ktoré nikomu nerozprávame. Pozná rany, ktoré skrývame. Pozná starosti, o ktorých mlčíme. Pozná hriechy, ktoré nás ťažia.
A predsa v nás vidí aj dobro, ktoré je možno zasypané nánosmi sklamaní a pádov. Vidí túžbu po láske, pokoji a zmierení.
My sa často pozeráme na to, čím sa človek stal. Kristus sa pozerá na to, čím sa ešte môže stať.
My vidíme zlyhanie. On vidí povolanie.
My vidíme hranice. On vidí možnosti.
My vidíme hriešnika. On vidí milované Božie dieťa.
Možno práve preto sa uzdravenie človeka nezačína až vtedy, keď sa zmení jeho život. Začína sa v okamihu, keď zakúsi:
Som videný. Som prijatý. Nie som odpísaný.
Ešte skôr, ako Ježiš povie Matúšovi: „Poď za mnou“, vracia mu jeho dôstojnosť. A práve vďaka tomu môže Matúš znovu nájsť sám seba.
Ježiš uzdravuje človeka
Potom sa udeje niečo ešte prekvapujúcejšie.
Ježiš si sadá za stôl s Matúšom a jeho priateľmi. Prichádzajú ďalší mýtnici a hriešnici. Pre farizejov je to škandál.
Ako môže Boží muž stolovať s takýmito ľuďmi?
Ježišova odpoveď patrí medzi najkrajšie slová evanjelia:
„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“
V tejto jedinej vete je obsiahnuté celé jeho poslanie.
Prišiel uzdravovať. Prišiel pozdvihovať. Prišiel priviesť stratených domov.
Ježiš sa prirovnáva k lekárovi. Lekár nehľadá zdravých. Ide tam, kde sú chorí. Nepýta sa najprv, kto je vinný. Pýta sa, kde bolí.
Takto koná aj Kristus.
Vidí choroby ľudského srdca. Horkosť, strach, osamelosť, závisť, pýchu či beznádej. Vidí zranenia, ktoré si ľudia navzájom spôsobujú. Vidí aj tie rany, ktoré nevidí nikto iný.
A neprichádza odsudzovať.
Prichádza uzdravovať.
Je to obrovská útecha pre každého človeka. Mnohí nesú ťažké bremená. Niektorých trápi vina. Iných zničené vzťahy, samota, sklamanie alebo vnútorná prázdnota.
Práve im Kristus hovorí:
„Nemusíš byť zdravý, aby si prišiel ku mne. Príď ku mne, aby si ozdravel.“
Ako často si myslíme: Keď budem lepší, potom môžem prísť k Bohu.
Ježiš však hovorí opak.
Príď so svojimi ranami. Príď so svojimi pádmi. Príď so svojou slabosťou. Príď so svojou chudobou. Práve tam na teba čaká moja uzdravujúca láska.
Aj preto Cirkev nemôže byť klubom dokonalých ľudí. Je Božou nemocnicou pre ranených.
Nikto tu nemusí skrývať svoju slabosť. Nikto sa nemusí tváriť, že je bez chyby. Všetci totiž žijeme z Božieho milosrdenstva.
Ježiš človeka povoláva
Ježiš však človeka nielen uzdravuje.
On ho aj volá.
Preto Matúšovi hovorí:
„Poď za mnou!“
A Matúš vstáva.
Toto vstanie je malým vzkriesením.
Neostáva sedieť vo svojej minulosti.
Neostáva pripútaný k svojim zlyhaniam.
Neostáva tam, kde ho ostatní zaškatuľkovali.
Odvažuje sa začať odznova.
A práve tu sa skrýva nádej dnešného evanjelia.
Nikto nie je navždy definovaný svojou minulosťou.
Nikto nie je navždy určený svojimi hriechmi.
Nikto nemusí zostať taký, aký je.
Božia milosť má moc premieňať.
Z mýtnika sa stáva apoštol.
Z vyvrheľa evanjelista.
Z človeka s pochybnou minulosťou Kristov svedok.
Preto Ježiš pripomína slová proroka:
„Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“
Nie náboženské výkony stoja na prvom mieste.
Nie vonkajšia bezchybnosť.
Nie sebaspravodlivosť.
Boh hľadá srdce, ktoré dokáže milovať.
Srdce, ktoré vie odpúšťať.
Srdce, ktoré druhého človeka neodpíše.
Lebo milosrdenstvo je Božím jazykom.
Milosrdenstvo je rukopisom Ježiša Krista.
Milosrdenstvo je dušou Cirkvi.
Tam, kde si ľudia navzájom pomáhajú vstať, stáva sa viditeľným Kristus.
Tam, kde si odpúšťajú, začína rásť Božie kráľovstvo.
Tam, kde sa na druhého pozeráme tak, ako sa Ježiš pozrel na Matúša, stáva sa svet svetlejším.
Na záver
Príbeh Matúša nie je iba príbehom mýtnika spred dvetisíc rokov.
Je to príbeh každého človeka, ktorý túži po prijatí, uzdravení a novom začiatku.
Každý z nás má svoj vlastný „mýtny stolík“ – miesto, kde nás drží strach, vina, sklamanie alebo zlé návyky.
A práve tam prichádza Kristus.
Nečaká, kým budeme dokonalí.
Nečaká, kým sa uzdravíme sami.
Prichádza k nám tak, ako prišiel k Matúšovi.
Vidí nás.
Vidí hlbšie, než vidíme sami seba. Vidí nielen naše chyby, ale aj možnosti svojej milosti. Vidí nielen našu minulosť, ale aj budúcnosť, ktorú pre nás pripravil Boh.
A potom vysloví svoje slovo:
„Poď za mnou!“
Toto slovo platí aj dnes. Platí pre hľadajúcich aj pochybujúcich. Pre ranených aj sklamaných. Pre unavených aj zlyhaných.
Pre každého z nás.
Preto môžeme odísť s nádejou. Náš život nestojí pod posledným súdom ľudí ani pod rozsudkom našej minulosti.
Stojí pod Kristovým pohľadom. A tento pohľad je pohľadom milosrdenstva. Pohľadom, ktorý z Matúša urobil apoštola. Pohľadom, ktorý zdvihol Petra po jeho zapretí.
Pohľadom, ktorý z prenasledovateľa Pavla urobil apoštola národov. Pohľadom, ktorý priviedol kajúceho lotra do raja. Pohľadom, ktorý premieňa ľudí aj dnes.
Nech máme odvahu nechať sa týmto pohľadom zasiahnuť. Lebo kto sa nechá uzdraviť Kristom, stáva sa slobodným.
A kto nasleduje jeho hlas, objaví, že Božie milosrdenstvo je väčšie než každý hriech a jeho láska silnejšia než všetko, čo nás tlačí k zemi.
