„Môj otec by ma zastrelil za to, čo som urobila.“ Tieto slová pochádzajú od Svetlany Stalinovej, dcéry vražedného diktátora Josifa Stalina, ktorá po otcovej smrti konvertovala na katolicizmus.
Samotný Stalin bol vychovaný v Pravoslávnej cirkvi a jeho rodičia z neho chceli mať kňaza. Josifov otec však svojho mladého syna nemilosrdne týral. Napokon sa syn kresťanstva zriekol so slovami: „Oni nás klamú, Boh neexistuje… všetky tieto reči o Bohu sú číry nezmysel.“
Kým bol pri moci, Stalin robil všetko, čo mohol, aby kresťanstvo zničil. Zatvoril tisíce kostolov a mučil, zabíjal a väznil kresťanov. Pripisuje sa mu výrok: „Jedna smrť je tragédia, jeden milión mŕtvych je štatistika.“ Týmto spôsobom pristupoval aj k cirkvi. Stačí len spomenúť zbúranie Katedrály Krista Spasiteľa v Moskve na jeho príkaz tesne pred Vianocami 1931.
Ale to všetko bolo pre vec marxizmu. Svetlana raz o svojom otcovi napísala: „Mnohým ľuďom je dnes ľahšie predstaviť si [Stalina] ako hrubé fyzické monštrum. V skutočnosti bol morálnym a duchovným monštrom. Toto je oveľa strašidelnejšie. Ale je to pravda.“
Stalin si stanovil „päťročné plány ateizmu“ riadené Ligou militantných ateistov, ktorí ničili všetky náboženské prejavy v krajine. Údajne len počas čistiek v rokoch 1937 a 1938 boli zatknuté tisíce ruských pravoslávnych duchovných, z ktorých väčšinu zastrelili.
Stalin Svetlanu zbožňoval a ona k nemu vzhliadala ako k múdremu hrdinovi. Keď sa v roku 1926 narodila, jej otec bol už generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a každý, s kým prišla do kontaktu, hovoril o jej otcovi nekompromisne pochvalnými tónmi. Neskôr pochopila, že len málokto sa odvážil čo i len zašepkať kritiku.
Zo strany matky Nadeždy Allilujevy si Svetlana pamätá chladný prístup. Nepamätala si, že by ju jej matka bola niekedy objala alebo dokonca pochválila. V roku 1932, keď mala Svetlana iba šesť rokov, spáchala jej matka samovraždu.
Onedlho sa dostavili pochybnosti. V škole Svetlane niekedy dávali spolužiaci, ktorých matka alebo otec „zmizli“, lístočky s oznámeniami. Prosili ju, aby ich odovzdala svojmu otcovi. V ZSSR totiž mnohí zotrvávali v presvedčení, že Stalin je nevinný a že keby vedel o zneužívaní moci, určite by ho zastavil. Deti, čo posielali Stalinovi lístočky prostredníctvom jeho dcéry, chceli vedieť, kde sú ich milovaní. Diktátor dcére chladne nariadil, aby sa nesprávala ako „poštová schránka“.
Neskôr si Svetlana všimla, že niekedy zmizli aj jej vlastní príbuzní. Vysvetľovala si to rovnako ako mnohí Rusi. Buď o tom jej otec nevedel, alebo to nedokázal zmeniť. Ale po rokoch jej otec otvorene povedal, že jej príbuzných zabili len preto, že „veľa vedeli a veľa tárali a to hralo do karát našim nepriateľom“.
Prvý Svetlanin priateľ sa jej otcovi nepáčil. Poslal ho do gulagu. Neskôr, keď navštevovala Moskovskú univerzitu, dostala ponuku na sobáš od mladého Žida. Keď o návrhu povedala otcovi, chladne povedal: „Do pekla s tebou! Rob, ako chceš.“ Vraj si ho môže vziať len pod podmienkou, že jej manžel nikdy nevkročí do jeho domu. Vzali sa, no ich manželstvo sa po niekoľkých rokoch rozpadlo. Rovnako sa skončilo aj ďalšie manželstvo s vysokopostaveným mužom Kremľa, hoci tohto jej otec schválil.
Stalin zomrel v marci 1953, údajne so zdvihnutou päsťou v hneve. „Zdalo sa, že v poslednej chvíli zrazu otvoril oči a pozrel sa na všetkých v miestnosti. Bol to hrozný pohľad, šialený alebo možno nahnevaný a plný strachu zo smrti. Potom zrazu zdvihol ľavú ruku. To gesto bolo nepochopiteľné a plné hrozieb,“ napísala neskôr Svetlana.
Niekoľko rokov po otcovej smrti si Svetlana zmenila meno na rodné meno svojej matky. Priznala, že meno Stalin jej „rezalo“ uši. Teraz bola Svetlana Allilujeva. Jej priezvisko bolo formou „Aleluja“ a predznačilo jej ďalšiu životnú cestu. V roku 1962 bola Svetlana pokrstená v Pravoslávnej cirkvi. Odmietla materializmus a násilie svojho otca.
O svojom rozhodnutí napísala: „Sviatosť krstu spočíva v odmietnutí zla, lži. Verila som v ‚Nezabiješ‘!, verila som v pravdu bez násilia a krviprelievania. Verila som, že svet riadi Najvyššia Myseľ, nie samoľúby človek. Verila som, že Duch pravdy je silnejší ako materiálne hodnoty. A keď toto všetko vstúpilo do môjho srdca, útržky marxizmu-leninizmu, ktorý ma učili od detstva, zmizli ako dym.“
Svetlana bola oficiálne v nemilosti Kremľa. Keď požiadala štát o povolenie na sobáš s mužom menom Brajesh Singh, okamžite dostala zamietnutú odpoveď. Svetlana a Brajesh žili spolu tri roky, kým v roku 1966 zomrel. Mal prianie, aby sa jeho popol rozsypal na Gangu. Požiadala teda Kremeľ o povolenie vycestovať do Indie. Na svoje veľké prekvapenie dostala povolenie dočasne opustiť ZSSR a odísť do Indie na mesiac.
Svetlana tam ohúrila svet, keď počas cesty vstúpila na americkú ambasádu a požiadala o azyl. Ohromený Američan v službe jej údajne povedal: „Takže hovoríte, že váš otec bol Stalin? Ten Stalin?“
Odtiaľ ju letecky previezli do Ríma a potom do Švajčiarska. Švajčiarsko sa jej páčilo, ale povedali jej, že tam môže zostať len pod podmienkou, že nikdy nebude verejne hovoriť o politike. S tým však nesúhlasila. „Zostať ticho ďalších 40 rokov by sa dalo rovnako dobre aj v ZSSR,“ napísala.
V apríli 1967 Svetlana Allilujeva pristála na Kennedyho letisku v New Yorku s rukopisom knihy, ktorá by v ZSSR nikdy nemohla byť publikovaná. Kniha mala názov Dvadsať listov priateľovi. Bola o jej živote v Sovietskom zväze a stala sa bestsellerom. O dva roky neskôr napísala ďalší bestseller o svojom živote od úteku s názvom Len jeden rok.
Napriek sláve Svetlanin osobný život bol v troskách pre viacero stroskotaných vzťahov. Na rok sa dokonca vrátila do ZSSR, no potom do USA ušla znova.
Jej osobný a duchovný život tam značne ovplyvnil kňaz Giovanni Garbolino, ktorý žil v Spojených štátoch, no vykonával aj misionársku činnosť v Rusku a boli v častom kontakte. Na podnet otca Garbolina Svetlana navštívila Fatimu. Pod jeho duchovným vedením čítala knihy katolíckych autorov a 13. decembra 1982 konvertovala na katolícku vieru.
O svojom obrátení napísala: „Až teraz som pochopila, akú úžasnú milosť prinášajú sviatosti pokánia a Najsvätejšia Eucharistia bez ohľadu na to, ktorý deň v roku je, dokonca aj každý deň. Predtým som nebola ochotná odpúšťať a robiť pokánie a nikdy som nebola schopná milovať svojich nepriateľov. Ale teraz sa cítim úplne inak ako predtým, keďže chodím na svätú omšu každý deň.“
Svetlana nezomrela nahnevaná na celý svet ako jej otec, ale pokojne v roku 2011 v opatrovateľskom dome vo Wisconsine.
Žena, ktorá vyrastala v podstate bez matky, napísala: „Blahoslavená Panna Mária ma vzala do náručia. (…) Kto iný by mohol byť mojím obhajcom ako Ježišova matka? Zrazu si ma k sebe pritiahla.“
(NCR)
