Sám totiž vedel, čo je v človeku. (Jn 2,25)
Ježiš nepotreboval, aby mu niekto niečo hovoril o človeku, „sám totiž vedel, čo je v človeku“. Svätopisec nehovorí, aký je človek, ale čo je v ňom. Náš obvyklý pohľad na túto vedomosť je taký, že Kristus ako Boh vedel všetko, teda poznal aj tie najtajnejšie zákutia ľudskej duše, zákernosti, podlosti, skryté sily zla, ale aj klíčky pokory, dobra, úsilia vymaniť sa zo svojich slabostí.
Ale túto vetu môžeme prečítať aj inak: Kristus vedel, čo je v človeku, pretože sám bol človekom. Vedel, aká krehká schránka je ľudské telo, so svojou telesnosťou a živočíšnosťou, so zvieraťom v sebe a s vášňou v krvi.
Môžeme si spomenúť na okrídlený výrok „Ecce homo“ – „Hľa, človek“, ktorý vyslovil Pilát možno ani nie tak nad poľutovaniahodným človekom Kristom, ale úbohým človekom Ľudstvom. Keď Ježiš vie všetko o nás, o ľuďoch, nevie to ako špiceľ, ako manipulant, ako tyran, ako nohsled tajných služieb, ako donášač.
Vie o nás všetko ako náš Boh a po synovstve s Otcom aj ako náš brat. Náš Boží ľudský brat. Vie o nás všetko, aj to, čo o sebe nechceme vedieť my sami, a predsa nám hovorí: Môžete byť spasení, nielen ak to bude chcieť Otec, ale ak budete chcieť vy sami. Budem plakať, a už plačem, nie nad vami, ale spolu s vami.
Svätopisec nehovorí, čo všetko je v nás ľuďoch. Či haraburdie, odpad, zápach duše, alebo drahokamy zahádzané bahnom a blatom. Kristove „vedenie o človeku“ je teda výzvou, aby som poznal, kto som ja a čo je vo mne.
