Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. (Lk 15,20)
Jedna z najkrajších viet najkrajšieho príbehu – podobenstva o márnotratnom synovi. Všetci vieme, čo je to byť márnotratný. Synonymický slovník hovorí, že je to „nešetrný, márnivý, hýrivý“. Ale „márnotratný“ môže byť aj ten, kto chodí po nesprávnych cestách, po márnych tratiach, po tratiach, ktoré nikam nevedú, ba vedú – do záhuby.
A prečo ma táto veta zakaždým dojíma? Pre dve slová – „ďaleko“ a „zazrel ho“. Syn bol ďaleko, a otec ho už zazrel. Z toho vyplýva, že otec ho vyzeral pred domom. A nie deň, dva, týždeň, ale celé mesiace, možno roky. Syn hýril v meste a tatko deň čo deň vychádzal pred dom; možno nerobil nič iné, zanedbával hospodárstvo i svoj zovňajšok. A čakal.
A keď sa na obzore zjavil mladý pán, skrachovaný frajer, „fotrík“ mu vyšiel – nie vyšiel, vybehol – v ústrety. A vyšiel nie s výčitkami, hromžením, záplavou horkosti a jedovatých slín. Bolo mu ho ľúto, že bol taký nešťastník, úbožiak, hlupáčik…
Keď sa nás niekto bude pýtať, kto je náš Boh, povedzme mu tento príbeh. Boh je otec, ktorý nás vyčakáva. A keď sa zjavíme v diaľke, vychádza nám v ústrety a je mu nás ľúto.
