„Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. (Jn 15,5)“
Boh má k nám zvláštny, protikladný, ale pritom koherentný a celistvý vzťah. Na jednej strane bez nášho súhlasu nič neurobí, necháva všetko, dokonca našu večnú spásu, iba na nás, na našej slobodnej vôli – ako milujúci Otec Boh a ako Boží brat Kristus. Zároveň nás však upozorňuje, že bez neho nemôžeme nič urobiť.
To nie je vodenie na špagátiku, pretože nie sme bábky v rukách absolutistického diktátora. Sme jeho stvorenia a potenciál, ktorý máme v sebe, je nekonečný (v ľudskom rozmere, samozrejme), ale zároveň je tak spojený s Otcom, že ak sa dobrovoľne od neho odstrihneme, zahynieme.
S pozemskou matkou sme boli spojení pupočnou šnúrou. Pupočnou šnúrou lásky a milosti sme spojení aj s naším Otcom na nebesiach. Keď sa z matky rodíme na svet, musíme pupočnú šnúru prestrihnúť, inak by sme sa zadusili. Ale spojenie medzi nami a Otcom nesmieme prerušiť, lebo je to ako preťať žily, hlavnú tepnu.
Máme schopnosti, máme talenty, máme úlohy, máme zadania. Boh potrebuje každú našu iniciatívu. Nie pre seba, ale pre svoj plán s nami a s našimi blížnymi i ublížnymi. Každá premárnená schopnosť, každá nerealizovaná potencia je mrhaním darom, ktorý sme dostali.
A môže to byť aj to najmenšie a najnepatrnejšie, čo v Božom pláne nadobudne prvoradú dôležitosť. A naopak – ak je niekto génius a skladá symfónie, maľuje triptychy, stavia mrakodrapy, zarába miliardy a robí to od seba, pre seba a do seba, nič to neznamená. Je to smietka prachu, ktorá sa rozptýli v zdúvadlách času.
„Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Aj tie najveľkolepejšie idey, aj tie najmohutnejšie projekty, ktoré sa v našich očiach zdajú byť grandiózne a fenomenálne, nič neznamenajú, ak nie sú zamerané na Boha, jeho slávu a chválu a ak nie sú ním posvätené. Preto si hovorím, že tieto moje skromné riadky určené hŕstke poslucháčov sú veľké nie kvôli tomu, kto ich píše, ale kvôli Tomu, kto ich posväcuje.
