Kým Ježiš hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať. Ktosi mu povedal: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ On však odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka.“ (Mt 12,46-50)
Dôvodom tejto neobvyklej návštevy bolo podľa všetkého rodinné pohoršenie, vyvolané nepochopením svojho „nevydareného“ príbuzného. Chceli Ježišovi dohovoriť, odviesť ho so sebou, „aby nerobil rodine ostudu“. Snažili sa zachrániť rodinnú česť. Trápna a citlivá situácia. Predzvesť celkového nepochopenia a neprijatia. Mária tu nechýbala, aby zachraňovala, čo bolo možné zachrániť. Možno dosiahla aspoň to, že príbuzných zdržala diskrétne vonku.
Z neľahkej dilemy odmietnuť príbuzných a neodsúdiť Matku, ktorá prišla spolu s nimi, sa Ježiš aj teraz vymanil veľmi jednoducho: tým, že všetko posunul z prirodzenej roviny do duchovnej. Veď práve v tom bol aj zdroj nedorozumenia: telesný človek nechápe, čo je duchovné.
Ježiš zakladal úplne nové rodinné vzťahy na Otcovi, ktorý je na nebesiach, ktorého im prišiel zjaviť, oznámiť jeho vôľu. A seba predstaviť ako Syna, ktorý im prišiel prejaviť jeho lásku. V ňom sme aj navzájom bratia.
Krst je i vstupom do Cirkvi. No je najmä vstupom do Božej rodiny. Mnohí v nej kladú dôraz na „počúvanie Božieho slova“. Všimnime si, že ako pri toľkých iných príležitostiach aj tu Ježiš hovorí nielen o počúvaní, ale o plnení Otcovej vôle.
Mária má v tejto novej rodine privilegované miesto. A s ňou tí, čo plnia jej radu: „Urobte všetko, čo vám môj Syn povie.“ Ježiš neodmietol svoju matku ani príbuzných. Len ich pozval „dovnútra“ – nie domu, ale do vnútra nových vzťahov. Mária tu bola doma skôr než v Nazarete. Mala sa i navonok zaradiť medzi učeníkov.
Samozrejme, nestačí len sedieť v kruhu Ježišových učeníkov. Treba k nim patriť i znútra, neustále sa udržiavať v postojoch učeníka. „Plniť Božiu vôľu“ sa však neraz stalo takým silným zbožným klišé, že sa už ani nepýtam, čo by to vlastne teraz malo znamenať a čo všetko sa takýmto postojom mení. „Plniť vôľu Otca“ znamená dozvedať sa ju od Syna, lebo nikto nepozná Otca, iba Syn a tí, ktorých nenazýva sluhami, ale priateľmi a odišiel, aby im u Otca pripravil miesto.
Toto vytvára tú úžasnú božsko-ľudskú rodinnú atmosféru. Len škoda, že je medzi nami tak málo jej prejavov. Neraz sme ako v rozháranej rodine, kde síce nechýbajú súrodenci, ale neprejavujú sa ako bratia a sestry.
Patriť do Božej rodiny, so všetkou familiárnosťou, nehou i hĺbkou, je veľká vec. Nevzniká automaticky. Ide o duchovné pokrvenstvo slobodných ľudí a tých má spájať to najcennejšie, čo majú a čo patrí k ich podstate: vôľa, stotožnená s Otcovou vôľou, a preto zblížená, až stotožnená aj s potrebami bratov.
