Bohoslužba nie je predstavením, na ktoré prichádzame ako diváci. Má sa stať živým stretnutím s Kristom. Napriek tomu sa neraz pristihneme, že do chrámu vchádzame na poslednú chvíľu, počas bohoslužby nám myšlienky utekajú k povinnostiam a po záverečnom požehnaní sa ponáhľame domov. Jedným z dôvodov je aj rutina, ktorá nás drží „bezpečne“ na povrchu.
Aby sme však z bohoslužby vyťažili čím viac benefitov, ponúka americký františkán otec Mark-Mary Ames šesť veľmi jednoduchých, no praktických rád. Nejde pritom o nové pravidlá či zbožné úkony. Sú to drobné návyky, ktoré majú potenciál otvoriť srdce tomu najpodstatnejšiemu.
Príďte o desať minút skôr
Mnohí prichádzame do chrámu práve vo chvíli, keď sa začína bohoslužba. Skúsme si však dopriať desať minút ticha navyše.
A vieme ich aj zmysluplne vyplniť: Poďakovať sa Bohu za uplynulé dni, zveriť mu svoje radosti, starosti, rodinu i úmysly, za ktoré chceme prosiť. Tých niekoľko minút pomôže upokojiť myseľ a pripraviť srdce na stretnutie s Kristom.
Vypnime mobil
Možno to znie radikálne, ale skúsme prísť do chrámu bez mobilu, alebo ho aspoň úplne vypnúť.
Aj jediná notifikácia dokáže narušiť vnútorné sústredenie. Svet bez nás jednu hodinu vydrží a náš svet zas hodinou s Bohom iba získa. Počas bohoslužby nemusíme byť neustále dostupní všetkým ostatným, stačí ak sme dostupný Bohu.
Prečítajme si liturgické čítania vopred
Ak poznáme biblické čítania ešte pred začiatkom liturgie, oveľa ľahšie ich počas bohoslužby vnímame.
Stačí niekoľko minút doma alebo krátko pred liturgiou. Slová Svätého písma potom nepočujeme prvýkrát, ale môžeme ich hlbšie premýšľať a nechať ich preniknúť do svojho života.
Po svätom prijímaní zostaňme v tichu
Po prijatí Eucharistie často mimovoľne sledujeme, čo sa deje okolo nás. Skúsme však urobiť niečo jednoduché – na chvíľu zavrite oči.
Rozprávajme sa s Ježišom, ktorého sme práve prijali. Poďakujme mu, odovzdajte mu svoje starosti alebo jednoducho zostaňte v jeho prítomnosti. Okamih svätého prijímania je najintímnejšou chvíľou zjednotenia sa s Bohom. Vtedy sme si doslova fyzicky blízki, preto to využime naplno. Ak nám to okolnosti dovolia, zotrvajte v tomto tichu až do výzvy kňaza: „Modlime sa“, prípadne „Spas, Bože, svoj ľud…“
Samozrejme, rodičia malých detí dobre vedia, že nie vždy je to možné. Aj krátka chvíľa vnútorného stíšenia však môže veľa zmeniť.
Neodchádzajme hneď po požehnaní
Po skončení bohoslužby nemusíme okamžite zamieriť k východu.
Skúsme ešte chvíľku zotrvať v tichu v chráme a poďakovať Bohu za prijaté dary. Práve v týchto tichých minútach po bohoslužbe umožníme Božej milosti, aby sa zakorenila hlbšie a neodvial ju prvý nepríjemný zážitok na ceste domov.
Oslovme aspoň jedného človeka
Hoci prichádzame do kostola, dôležité je spoločenstvo veriacich, ktoré sa v ňom schádza. Veď práve po ňom bola kedysi v začiatkoch pomenovaná aj budova a nie naopak.
Skúsme preto pred odchodom domov pozdraviť niekoho, koho bežne stretávame, alebo sa prihovoriť človeku, ktorého ešte nepoznáme. Krátky rozhovor, úsmev či povzbudenie môžu byť začiatkom nového priateľstva alebo pomoci človeku, ktorý sa cíti osamelý. Veď Cirkev nie je anonymnou masou indivíduí, ale spoločenstvom tých, ktorí sa milujú Kristovou láskou.
Nezabúdajme preto na to najhlavnejšie. Prvoradé nie sú tieto rady. V cieli našej návštevy chrámu nás vždy čaká dobrá správa – evanjelium, ktoré ma potenciál radikálne premeniť naše vzťahy. Ak mu to umožníme.
Spracoval Rastislav Čižik.
