Stalo sa to ešte v marci minulého roka. Nemecká verejnosť niekoľko týždňov so záujmom sledovala nezvyčajnú drámu. Mladý keporkak, ktorému prischlo meno Timmy, zablúdil z otvoreného mora do plytkých vôd Baltského mora. Najprv uviazol na piesočnej plytčine pri Niendorfe, neskôr sa objavil v zálive pri ostrove Poel. Nasledovali dni neistoty, záchranných pokusov, odborných diskusií aj nepretržitého mediálneho spravodajstva.
Hľadal sa spôsob, ako zviera dostať späť do Severného mora. Veterinári, ochranári i úrady zvažovali rôzne riešenia. Napokon však všetko úsilie vyšlo nazmar – Timmy uhynul.
Príbeh veľryby sa stal jednou z najdiskutovanejších udalostí roka. Sociálne siete zaplavili fotografie, videá i emotívne odkazy. Niektorí kritizovali pomalé jednanie úradov, iní upozorňovali, že podobné emócie ľudia neprejavujú pri utrpení hospodárskych zvierat ani pri ekologických katastrofách. Zdalo sa, že príbeh sa skončil.
Lenže nie celkom
Z mora na divadelné dosky
Hamburský režisér Alexander Klessinger sa rozhodol zmeniť mediálnu senzáciu na divadelné predstavenie s názvom Timmy – Nádej umiera posledná.
Nejde pritom o obyčajnú rekonštrukciu udalostí.
Predstavenie sa začína ako katolícka liturgia. V divadle vonia kadidlo, na javisku stojí oltár a kríž. Herci v bielych rúchach nesú nafukovaciu veľrybu s transfúznym vakom. Kňaz víta zhromaždenie slovami:
“Vitajte na omši za nášho milovaného keporkaka Timmyho.”
Počas predstavenia sa objavujú skutočné zábery z tlačových konferencií, autentické nahrávky zo sociálnych sietí aj výroky politikov. Diváci sledujú groteskné scény, v ktorých sa mieša satira, ekologický aktivizmus, koncert, diskusia aj predstavenie.
Vrchol prichádza vo chvíli, keď je Timmy pribitý na kríž.
Nasleduje akýsi „obrad“: spieva zbor, rozdáva sa „Timmyho telo“ a z vedra sa pije „Timmyho krv na odpustenie hriechov“. Neskôr zaznievajú výkriky „Walleluja“ – slovná hračka spájajúca nemecké Wal (veľryba) s kresťanským “Aleluja”.
Režisér pritom otvorene hovorí, že vytvoril „moderný pašijový príbeh“ a „omšu za Timmyho“.
Satira na spoločnosť…
Klessinger svoju inscenáciu obhajuje tým, že nechcel zosmiešniť Krista.
Tvrdí, že chcel ukázať, ako moderná spoločnosť vytvára nové “spasiteľské postavy”. Keď tradičné náboženstvo ustupuje do úzadia, ľudia podľa neho začnú svoje túžby po vykúpení premietať do iných symbolov.
Tentoraz to bola veľryba.
Skutočne, počas niekoľkých marcových týždňov sa Timmy stal predmetom obrovského záujmu. Médiá prinášali živé vstupy, tisíce ľudí sledovali každý jeho pohyb, vznikali petície, videá aj piesne.
Práve tu však narážame na problém.
Katolícki teológovia uznávajú, že predstavenie otvára legitímne otázky o mediálnej hystérii či ekologickej vine človeka.
No zároveň upozorňujú, že na to používa symboly, ktoré majú pre kresťanov jedinečný význam.
Riaditeľ Katolíckej akadémie vo Frankfurte Joachim Valentin pripomenul, že kresťania neuctievajú akúkoľvek nevinnú obeť, ale Vykupiteľa sveta. Ukrižovanie Krista preto nemožno jednoducho preniesť na akýkoľvek dojímavý príbeh.
Liturgista Albert Gerhards dodáva, že motív ukrižovaného zvieraťa síce v dejinách umenia existuje, no rozhodujúci je kontext. Ak sa kríž používa ako univerzálny symbol utrpenia, jeho pôvodný kresťanský význam sa postupne rozplýva.
Sloboda umenia a jej hranice
Otázka teda neznie, nakoľko smie umenie provokovať.
Sloboda umeleckého prejavu patrí medzi základné hodnoty demokratickej spoločnosti. Ani veriaci ľudia nemajú záujem na návrate cenzúry.
Otázkou však zostáva, či každá provokácia predstavuje aj legitímne umenie.
Rakúsky dogmatik Jan-Heiner Tück upozorňuje, že súčasné umenie často siaha po kresťanských symboloch preto, že okamžite vyvolajú pozornosť. Kríž je dodnes jedným z najsilnejších kultúrnych znakov Európy. Ak sa objaví v nečakanom kontexte, médiá o tom budú hovoriť.
Preto vzniká podozrenie, že kríž sa niekedy nestáva nositeľom hlbokej myšlienky, ale predovšetkým marketingovým nástrojom.
Za zmienku stojí aj otázka alternatív. Ak by režisér namiesto kríža použil symbol islamu, judaizmu alebo niektorého iného náboženstva, prijala by kultúrna obec predstavenie s rovnakým nadšením?
Alebo sa kresťanské symboly stali akýmsi „bezpečným terčom“, pri ktorom sa už automaticky predpokladá tolerancia veriacich?
Aj to je súčasťou širšej diskusie.
Kríž nie je len metafora
Pre kresťana nie je kríž len obrazom nevinného utrpenia.
Nie je ani všeobecným symbolom ekologickej katastrofy či spoločenskej empatie.
Je predovšetkým miestom, kde Kristus zmieril človeka s Bohom.
Práve preto mnohí veriaci nevnímajú ukrižovanú veľrybu ako nevinnú umeleckú metaforu, ale ako prekročenie hranice. Nie preto, že by odmietali satiru či kritiku spoločnosti, ale preto, že kresťanské tajomstvá sa degradujú na rekvizity.
Uhynutá veľryba možno vedie k zamysleniu nad vzťahom k prírode či selektívnou empatiou.
Či tento účel bolo treba dosahovať prostriedkami náboženskej propagácie, je však vonkoncom diskutabilné.
