Neprechádzajte z domu do domu! (Lk 10,7)
Toto je zabudnutá, nenápadná vetička z Lukášovho svedectva o Kristovi, ktorý posiela do sveta svojich učeníkov, aby hlásali pokoj, uzdravovali chorých a ohlasovali blížiace sa nebeské kráľovstvo.
Prečo ma však táto veta tak znepokojuje? Kristus, to žriedlo pokoja, z ktorého pokoj nielen vyvieral, ale sám bol absolútnym a univerzálnym Pokojom, nás často svojimi výrokmi vyrušuje, zneisťuje, vnáša nám do myslí nepokoj.
Naozaj to myslíš takto, Učiteľ? Čo si mám pomyslieť o tvojej požiadavke, aby sme neprechádzali z domu do domu? Veď ma posielaš ku všetkým – alebo aspoň k tým, ktorí chcú počuť. Ja celý život prechádzam z domu do domu – z domu poézie do domu prózy, z domu literatúry do domu maliarstva, z domu umenia do domu života, z domu samoty do domu putovania.
Mám ostať v jednom príbytku? A čo ak mi je už malý, chatrný, čo ak ma v ňom znášajú útrpne, ba ten dom mi spôsobuje utrpenie? Možno ti však rozumiem, Učiteľ. Možno chceš, aby som zotrval v tom, čo som začal, aby som sa neobracal pri vyoraní prvej brázdy a nebanoval za inými poľami, ktoré sa mi z diaľky zdajú úrodnejšie ako tá moja skalnatá roľa.
Možno chceš, aby som zotrval v tomto poslaní, ktoré som dostal od teba ako zadanie, aby som sa neobzeral so závisťou a trpkosťou za údelmi iných, ktorí sú úspešnejší, bohatší, šťastnejší, bezstarostnejší ako ja.
Ak je to tak, ak dobre rozumiem tvojim slovám, s povzdychom vchádzam do svojej chatrnej izbičky a sadám k obitému stolu, aby som na ňom napísal tieto riadky.
