„Najsvätejšie Srdce Ježišovo je najbezpečnejším útočiskom vo všetkých skúškach,“ povedal svojho času svätý Páter Pio. Jeho úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa odráža v nasledujúcich príbehoch.
V roku 1952 po komplikovanom pôrode a chybnej transfúzii krvi upadla mladá žena do kritického stavu. Trpela pľúcnou embóliou i sepsou a lekári jej už nedávali nádej na prežitie. Po prijatí sviatostí mala videnie Pátra Pia, ktorý ju vyzval na modlitbu a uistil ju, že nezomrie.
Krátko nato sa jej stav výrazne zlepšil. Lekári to označili za zázrak. O niekoľko mesiacov navštívila San Giovanni Rotondo, kde jej Páter Pio povedal, že ju zachránilo Najsvätejšie Srdce Ježišovo pre jej oddanosť a pobožnosť prvých piatkov.
Muž modlitby, odpustenia, utrpenia a obety
Biskup Paolo Carta, ktorý bol počas siedmich rokov (1955 – 1962) pastoračnej služby blízko Pátra Pia, ho opísal štyrmi slovami: muž, ktorý sa modlí, odpúšťa, trpí a obetuje sa. Jeho jednoduchosť v sebe ukrývala hlbokú duchovnosť. Základom jeho života bola neustála blízkosť Ježišovi – osobná, hlboká a zakorenená v láske k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Je známe, že Páter Pio trávil v adorácii pred Eucharistiou celé hodiny. Keď počas svätej omše pozdvihoval hostiu, prosil nielen za tých, čo stáli pred ním, ale aj za celý svet. Za hriešnikov, za trpiacich, za zasvätené osoby, za Cirkev, za všetkých.
Počas slávenia svätej omše prežíval najintímnejšie zjednotenie s Ježišom. Vtedy sa v ňom akoby zlievalo všetko Kristovo utrpenie – telesné bolesti, opustenosť, zrada, nevďačnosť. Obzvlášť prežíval bolesť Ježišovho Srdca – tú, ktorú Ježiš cítil v Getsemanskej záhrade a na kríži. Sám Páter Pio napísal: „Srdce Ježišovo a moje, dovoľte mi to tak povedať, boli zjednotené. Už viac nebili dve srdcia, ale jedno. Moje sa stratilo ako kvapka vo veľkom oceáne.“
Ježiš nás pozýva: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Páter Pio bral túto výzvu vážne.
Počúval svojich predstavených aj v ťažkých chvíľach. Keď mu Rím zakázal verejný výkon kňazskej služby, bol poslušný. Nepripisoval si zásluhy za uzdravenia, bilokácie či schopnosť čítať v srdciach. Považoval to za dar od Boha. A stigmy, ktoré nosil 50 rokov, boli preňho zdrojom hanby, nie pýchy. Prosil, aby mu ich Boh vzal.
Dokonca aj keď mu tlieskali na slávnosti pri otvorení nemocnice – Domu úľavy v utrpení (Casa Sollievo della Sofferenza), ostal skromný. „Toto je dielo Prozreteľnosti,“ povedal, „ja som len služobník modlitby.“
Niekedy bol tvrdý, hlavne v spovednici. Niektorí si pamätajú jeho rázne odpovede. Ale aj Ježiš vedel byť prísny, keď bolo treba. Páter Pio reagoval ostro len vtedy, keď išlo o neúprimnosť, pokrytectvo alebo fanatizmus. Inak bol nežný a pokojný. Jeho úsmev v sebe niesol Kristov pokoj. Tým, čo ho poznali bližšie, zostáva v pamäti práve táto jeho jemnosť a schopnosť milovať aj tých, ktorí boli „ďaleko“.
Odpoveď lásky: odčiňovanie
Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu znamená aj reparáciu, teda odčiňovanie urážok, ktorých sa Ježišovej láske dostáva. Páter Pio robil celý svoj život práve toto: modlil sa, trpel, slúžil. Nie však pre svoju slávu, ale ako obetu za hriešnikov, za zranené duše, za Cirkev.
Svoje utrpenie prežíval ako spôsob zmiernenia bolesti Božského Srdca. Svojmu duchovnému vodcovi napísal: „Ježiš sám roní slzy pre nevďačnosť ľudí. A aj keď som nehodný, vybral si aj mňa, aby som mu pomáhal v tejto ťažkej úlohe. Preto túžim trpieť viac a viac, bez útechy. V tom je moja radosť.“
Keď sa v jeho živote spustila búrka, Páter Pio sa nikdy nespoliehal na seba. Celú svoju dôveru vkladal do Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. A túto dôveru odovzdával aj iným. Modlil sa s nimi modlitbu, ktorú nazýval Neodolateľná novéna k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu (Novena irresistibile al Sacro Cuore di Gesù). Vysvetľoval, že táto modlitba je neodolateľná, pretože stojí na troch silných Ježišových sľuboch z evanjelia.
„Srdce Ježišovo, v teba skladám všetku svoju dôveru.“ Túto vetu opakoval denne aj vtedy, keď už nevládal. A učil to aj ostatných.
Biskup Carta vo svojom rozjímaní Pátrovi Piovi nakoniec položil otázku: „Odkiaľ vziať lásku, ktorá by mohla premeniť svet rozdelený nenávisťou?“
Z Ježišovho Srdca. Odtiaľ ju čerpal aj Páter Pio.
Mal veľké srdce pre hriešnikov, ktorých vracal k milosti, pre trpiacich, ktorým pomáhal, pre celý svet, ktorý požehnával. Svojím životom hlásal to, čo dnes tak veľmi potrebujeme – civilizáciu lásky.
