Páter Pio, vlastným menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v malej talianskej dedinke Pietrelcina. Jeho rodičia roľníci Grazio a Mária Giuseppa Forgioneovci ho pomenovali po svätom Františkovi z Assisi, čo predznačilo jeho životnú cestu pokory a odovzdanosti Bohu.
Francesco už ako malý chlapec prejavoval túžbu stať sa kňazom. V roku 1903 vo veku 16 rokov prijal kapucínsky habit a rehoľné meno Pio, čo v preklade znamená zbožný. O sedem rokov 10. augusta 1910 bol vysvätený za kňaza v beneventskej katedrále.
Páter Pio bol nielen oddaným kňazom, ale aj nositeľom stigiem, teda rán ukrižovaného Krista. Tieto zázračné rany sa mu objavili na rukách, nohách a boku 20. septembra 1918, keď kľačal pred krížom vo svojej cele. Bol prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Páter Pio však túto veľkú milosť neprijal bez bolesti. Rany na tele mu neustále krvácali a nikdy sa nezahojili, až kým krátko pred smrťou úplne nezmizli.
Okrem stigiem mal Páter Pio aj dar bilokácie – schopnosť byť na dvoch miestach súčasne, čo potvrdilo viacero ľudí. Ďalším zázračným darom bola schopnosť čítať v ľudských srdciach a takto odhaľovať tajomstvá ľudských duší a pomáhať penitentom k pravému pokániu a návratu k Bohu.
Spoveď bola pre Pátra Pia primárnou cestou, ktorou privádzal ľudí k Bohu. Denne spovedával aj 10 – 12 hodín. Jeho prísnosť a odhodlanie priviesť každého k úprimnému pokániu mu priniesli nielen veľký obdiv, ale aj kritiku. Často bol tvrdý a nekompromisný voči tým, ktorí neboli pripravení na skutočné obrátenie. Napriek tomu prichádzali za ním tisíce ľudí z celého sveta vrátane mnohých umelcov, hercov i anonymných pútnikov.
Život Pátra Pia bol poznamenaný nielen duchovnými milosťami, ale aj veľkým utrpením. V rokoch 1922 – 1931 musel čeliť zásahom vatikánskeho Svätého ofícia (dnes Dikastérium pre náuku viery), ktoré spochybňovalo nadprirodzený pôvod jeho stigiem. Zakázali mu slúžiť verejnú svätú omšu a vykonávať kňazskú službu. Až v roku 1933 mu bolo dovolené vrátiť sa k plnej kňazskej činnosti.
Páter Pio tieto skúšky prijímal s pokorou a poslušnosťou, pretože veril, že sú súčasťou Božieho plánu. „V tichu svojej malej cely počujem ozveny falošných hlasov, ktoré sa točia okolo mojej úbohej osoby. Som znechutený nevhodným chovaním tých, ktorí sa oháňajú mojím menom,“ sťažoval sa svätec. Jeho dôvera v Cirkev však zostala pevná.
Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1947 inicioval Páter Pio stavbu nemocnice Dom úľavy v utrpení, ktorý mal poskytovať starostlivosť a útechu chorým a trpiacim. Táto nemocnica, otvorená v roku 1956, bola prepojená s duchovným životom prostredníctvom modlitebných skupín, ktoré Páter Pio založil a ktoré dnes existujú po celom svete. Ako hovoril: „Bez modlitby je náš Dom úľavy ako rastlina, ktorá nemá slnko a vzduch.“
Páter Pio zomrel 23. septembra 1968 vo veku 81 rokov. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo okolo 100 000 ľudí, čo svedčí o jeho obrovskej popularite a úcte voči jeho osobe už za života. Miesta, kde Páter Pio pôsobil, najmä San Giovanni Rotondo, sa stali cieľmi pútnikov z celého sveta.
Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavol II., ktorému po prvom stretnutí v roku 1947 predpovedal, že sa stane pápežom.
Jeden z dvoch zázrakov, ktorý bol potrebný pre svätorečenie, sa týkal uzdravenia Wandy Półtawskej, dlhoročnej priateľky Jána Pavla II. – Karola Wojtyłu, v roku 1962. Biskup Karol Wojtyła ako účastník Druhého vatikánskeho koncilu dostal vtedy od jej manžela list, v ktorom sa uvádzalo, že sa dozvedela, že má rakovinu čriev a že jej zostáva 18 mesiacov života. Wojtyła potom poprosil stigmatizovaného mnícha, aby požiadal o Boží zásah. O niekoľko dní neskôr jej lekári zistili, že nádor nevysvetliteľne zmizol. Wanda Półtawska zomrela 24. októbra 2023 vo veku takmer 102 rokov.
Aj na Slovensku je úcta k svätému Pátrovi Piovi z Pietrelciny živá. V roku 2012 bol vo Vranove nad Topľou posvätený gréckokatolícky chrám zasvätený práve tomuto svätcovi, zatiaľ jediný na Slovensku. Raz mesačne sa tam koná modlitba Molebenu k svätému Piovi, ktorý sa modlí len v tomto chráme.
