Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. (Mk 9,6)
Keď Ježiš zobral svojich učeníkov, ktorí boli zároveň jeho priateľmi – a my vieme po menách, že to boli Peter, Jakub a Ján –, a zjavil sa im biely, ako by jeho odev „nijaký bielič na svete tak nevybielil“, ozval sa Peter s návrhom, aby urobili tri stánky – dnes by sme povedali kaplnky či kostolíky –: jeden jemu, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.
Pre svoju hlúposť a ťarbavosť srdca totiž nechápali, že ich Rabbi nie je „obyčajným“ prorokom a učiteľom, že to nie je ľudský vodca ani štátnik, že je to Syn Boha Otca, že je to sám Boh. A Marek, ktorý rozpráva tento príbeh, s porozumením pre túto ich zaslepenosť povie ospravedlňujúco: „Lebo nevedel, čo povedať.“
Pane, kážeš mi svedčiť, hovoriť a vysvetľovať, objasňovať a šíriť tvoje posolstvo. A ja, hlupák a ťarbavý srdcom, neviem, čo povedať. Veď všetko si povedal ty sám, a po tebe to hovorili múdrejší a svätejší! Čo mám vravieť ja, jachtajúci a nevýrečný, vo svete plnom slov a fráz, lží a poloprávd, ktoré klamú viacej ako zjavná lož.
Čo mám hovoriť ja, ktorý síce učím iných formulovať, ale iba preto, aby som sa ja celkom nezabudol vyjadrovať. Mám ústa zašité ostrou niťou a vychádza z nich iba medvedie mumlanie. Gestikulujem ako strašiak v poli, rozháňam sa rukami a odháňam poslucháčov i havrany.
Keď ťa obraňujem, buď sa rozkričím, alebo zmĺknem od bezradnosti a zahanbenia. A tak sa chcem učiť hovoriť od teba. Reč, ktorú ma naučila mama, sa nazýva materinský jazyk. A ja sa chcem učiť otcovskú reč.
Mám na to celú dnešnú nedeľu i ďalšie dni môjho učenia sa tu v tomto tele a živote. Lebo neviem, čo povedať. A tak zamĺkam. Nech hovoria moje zašité ústa, môj kostrbatý život.
