Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,20)
Toto je veta z podobenstva, ktoré rozprával Kristus svojim poslucháčom – o boháčovi, ktorý mal takú veľkú úrodu, že sa nezmestila na dovtedajších sýpok. Nuž, vo svojej sebaistote dospel k ambicióznemu plánu, že zvalí staré sýpky a na ich mieste dá postaviť nové, väčšie, ktoré pojmú väčšie množstvo obilia.
Nevieme, či tento svoj úmysel uskutočnil, pretože Boh ho napomenul: „Blázon!“ Ak nebol naozajstným šialencom, ak mu pýcha a sebadôvera nezatemnili zrak i sluch, musel počúvnuť slová svojho Pána a uskromniť sa s dovtedajším stavom. Ale na ňom nezáleží. Záleží na nás.
Ako často si pri najmenšom zdvihnutí životnej úrovne, pri sebamenšom náznaku úspechu či rozbiehajúcej sa kariéry hovoríme, že zrúcame staré sýpky a postavíme nové. Teda že odvrhneme starý život, staré zvyky, staré auto, starú manželku, starých priateľov a zaobstaráme si všetko nové.
A Boh nás nazýva bláznami a má pravdu. Pretože „ešte tejto noci“ požiada od nás náš život. Možno to nebude dnes, zajtra v noci, ale určite nejakého tretieho alebo iný deň, alebo nejakého augusta či iný mesiac bude. A nech to aj bude roku 2050, nepríde to tak rýchlo, aby sme sa už dnes nemali na to chystať? Aby sme sa nemali triasť, ako obstojíme pred Sudcom, ktorý všetko prezrie, všetko prehliadne, všetko odhalí?
Nuž búrajme staré sýpky a na ich miesta stavajme nové, vyššie, väčšie, s mohutnejšími stenami. Tak ako to robíme zakaždým, my blázni.
