Guido Mária Conforti, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 5. novembra, prišiel na svet v dedinke Casalora di Ravadese pri Parme 30. marca 1865 ako ôsmy z desiatich detí Rinalda a Antonie Adorni. V skromnej roľníckej rodine už od mladého veku nasiakol kresťanskou vierou a túžbou po šírení evanjelia.
Jeho cesta však nebola jednoduchá – od detstva trpel epilepsiou a námesačnosťou, čo predstavovalo vážnu prekážku pre udelenie sviatosti kňazstva.
Guido sa napriek tomu rozhodol vstúpiť do malého seminára, aj keď jeho otec bol z tejto voľby spočiatku nešťastný. Synovo rozhodnutie podporila predovšetkým hlboká skúsenosť pri modlitbe pred krížom v mariánskom Kostole Santa Maria della Pace, kde neraz stál v tichej meditácii ešte ako žiak základnej školy. Neskôr často spomínal: „Díval som sa na Neho a On na mňa, a zdalo sa mi, že mi hovorí mnoho vecí.“
Ako sedemnásťročný zažil prvé príznaky choroby, ktorá ohrozila jeho štúdium. V seminári ho však podržal rektor monsignor Andrea Ferrari, neskorší arcibiskup Milána (1894 – 1921) a blahoslavený Katolíckej cirkvi. Guido napokon štúdium dokončil. Za kňaza ho vysvätili 22. septembra 1888 v pútnickom Kostole Preblahoslavenej Panny Márie Ružencovej vo Fontanellate.
Počas seminárnych štúdií čítal Guido o živote a misijných dielach svätého Františka Xaverského, slávneho jezuitu a misionára, ktorého misijná práca v Číne zostala neukončená. Tento príbeh v ňom zapálil túžbu pokračovať v Xaverského odkaze a obnoviť tamojšie misijné dielo. Hoci si prial stať sa misionárom, zdravotný stav mu to neumožňoval a žiadna z misijných reholí nebola ochotná ho prijať. To ho však nezastavilo – rozhodol sa ustanoviť vlastný misijný inštitút.
Na sviatok svätého Františka Xaverského 3. decembra 1895 založil Guido Emiliánsky seminár pre zahraničné misie, ktorý bol o tri roky neskôr uznaný ako Kongregácia svätého Františka Xaverského pre zahraničné misie. V nasledujúcom roku vyslal do Číny prvých dvoch misionárov. V tom čase Conforti už bol generálnym vikárom diecézy Parma.
V roku 1902 vo veku tridsiatich siedmich rokov ho vymenovali za arcibiskupa Ravenny, no v tejto službe zotrval pre zlý zdravotný stav iba dva roky. Po rezignácii sa vrátil do Parmy, aby sa plne venoval formácii mladých misionárov, kým ho nezastihne smrť, ktorú skoro očakával. Stal sa však opak: po troch rokoch vyzdravel, a tak ho v roku 1907 pápež Pius X. vymenoval za parmského biskupa koadjútora.
Ani nie po troch mesiacoch však biskup diecézy Parma zomrel, a tak sa Conforti ujal jej riadenia. V tejto funkcii strávil takmer 24 rokov, počas ktorých usporiadal dve synody a niekoľkokrát navštívil všetky tri stovky diecéznych farností. Jeho najväčšou pastoračnou starosťou bola náboženská výchova veriacich a šírenie Katolíckej akcie medzi mládežou.
Ako biskup Conforti neustále pracoval na tom, aby misijná činnosť ostala srdcom kresťanskej identity. Spolu s donom Giuseppem Allamanom, zakladateľom Misijného inštitútu Panny Márie Útechy, zorganizovali kampaň na podporu misijnej činnosti Cirkvi. Výsledkom tejto snahy bola neskoršia Misijná nedeľa, ktorú pre celú Cirkev zaviedol pápež Pius XI. v roku 1926.
V roku 1928 sa Guido Conforti rozhodol osobne navštíviť Čínu, aby povzbudil svojich misionárov a posilnil katolícke spoločenstvo v Henane. Cesta predstavovala splnenie jeho snov a vnímal ju ako naplnenie odkazu svätého Františka Xaverského.
Po návrate z Číny pokračoval v pastoračnej práci v Parme, no jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Napriek neustálej slabosti vykonával svoju službu vytrvalo a oddane. Obklopený rehoľnými spolubratmi zomrel po prijatí sviatostí 5. novembra 1931.
V roku 1995 bol Guido Mária Conforti vyhlásený za blahoslaveného pápežom Jánom Pavlom II. a v roku 2011 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za svätého.
