Dedičstvo niekedy dokáže poriadne prekvapiť. A nemusí to byť vždy pozitívne prekvapenie – najmä v prípadoch, keď sú predmetom dedičstva dlhy. Vtedy je skôr namieste iná otázka: Čo s nechceným dedičstvom?
Táto otázka je aktuálna aj v oblasti kresťanskej viery. Aj tu má totiž otázka dedičstva svoje dôležité miesto, a to v oboch významoch. Kánonické evanjeliá zachytávajú zvedavé otázky, ale aj predkladajú návody na získanie „dedičstva večného života“ (porov. Lk 18,18; Mt 19,29).
Okrem tohto vytúženého dedičstva je tu však aj dedičstvo nechcené. Pripomína to sviatok, ktorý Rímskokatolícka cirkev slávi 8. decembra pod názvom Nepoškvrnené počatie Panny Márie.
Východné cirkvi ho poznajú ojedinele už od 5. storočia a slávia ho zväčša pod názvom Počatie svätej Anny, keď počala presvätú Bohorodičku; niekde s jednodňovým oneskorením. Dôvod časového posunu je hlboko symbolický.
Keďže pre východné cirkvi je typická záľuba v číselnej symbolike, slávia ho 9. decembra s poukazom na vyniknutie osoby Ježiša Krista, ktorého „nechávajú“ v lone Bohorodičky presne deväť mesiacov. Ďalší v poradí dokonalosti tam trávia buď o deň menej – ako Panna Mária, alebo o deň viac – ako svätý Ján Krstiteľ.
Oproti tejto číselnej symbolike si latinská cirkev kladie spomínanú dôležitú otázku: Čo s nechceným dedičstvom? O čo tu vlastne ide? Výsledky ankety ukázali, že to presne nevie ani zhruba 80 % katolíckych respondentov.
Väčšinou sa tento sviatok chápe ako udalosť, keď Panna Mária počala Ježiša zostúpením Svätého Ducha. Sú však aj „cudné“ predstavy, ktoré vidia Máriu počatú v lone svojej matky Anny rovnakým pôsobením Svätého Ducha; teda bez pričinenia jej biologického otca Joachima.
V oboch prípadoch ide o nedorozumenie: jedno dátumové, druhé obsahové. Sviatok je skôr dogmatickou odpoveďou na uvedenú otázku, ktorú slávnostne sformuloval pápež Pius IX. v apoštolskej konštitúcii Ineffabilis Deus z 8. decembra 1854:
„Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“
Obsah sviatku i dogmy v sebe spája dva dôležité body viery Katolíckej cirkvi. Tým prvým je nechcené dedičstvo, ktoré sme získali už na prvých stránkach „Prvého testamentu“ Adamovým hriechom. Je to dedičstvo, s ktorým si nevedeli rady ani také osobnosti ako svätý Pavol, svätý Augustín či Martin Luther. Otázka: „Prečo robíme veci, ktoré nechceme?“ sa ako temná ozvena nevydarených pokusov odmietnuť toto nechcené dedičstvo tiahne dejinami až do dnešného dňa.
Téma dedičného hriechu by vyčerpala zväzky a zaiste aj čitateľa, no oveľa viac vyčerpáva človeka túžiaceho po maximálnom dobre. Pri hľadaní odpovedí sa totiž nevyhne inej nepríjemnej, ale dôležitej otázke: Sme vo svojej podstate dobrí, alebo zlí?
Koncept dedičného hriechu ako nechceného dedičstva sa skôr prikláňa k druhej možnosti. Preto sa dnes častejšie ozývajú hlasy katolíckych teológov, ktoré volajú po prehodnotení tohto podľa nich negativistického konceptu. Ako príklad uveďme nedávne vyjadrenie nemeckého teológa Hermanna Häringa pre časopis Christ in der Gegenwart (Kresťan v súčasnosti).
Emeritný profesor systematickej teológie a člen takzvanej Synodálnej cesty v Nemecku vidí tragický následok učenia o dedičnom hriechu v masívnom klerikalizme, keďže sa príliš zdôraznila úloha kňazov pri sprostredkovaní Božej milosti. Podľa Häringa vyvolal koncept dedičného hriechu u človeka strach zo slobody a sveta, ktorý mal podporiť sexuálnu fóbiu a u mužov nezdravý strach zo žien.
A aká je odpoveď Cirkvi? Aj tu stojí v centre oslobodenie, ale nie formou popierania reality vyúsťujúcou do konceptu „samospasenia“. V centre kresťanstva je Spasiteľom Boh, nie človek. A tento Boh uchránil od nechceného dedičstva „Nádobu“, ktorú neskôr naplnil samým sebou až po okraj.
Z histórie však vieme, že ani v prostredí Katolíckej cirkvi sa táto dogma nerodila ľahko. Problémom bol okrem chýbajúceho svedectva v Biblii aj všeobecne rozšírený názor svätého Augustína o potrebe spásy každého človeka. Dedičný hriech sa preto podľa neho týka všetkých bez výnimky.
V tejto argumentačnej línii následne zostal aj svätý Tomáš Akvinský, až kým celú záležitosť „nevyriešil“ františkán Ján Duns Scotus, ktorý prišiel s konceptom o „predspasení“ (praeredemptio) Panny Márie. Tento pohľad hovoril, že aj ona potrebovala spásu ako každý človek, ale Boh to vyriešil takpovediac v „predstihu“. Práve po tejto argumentácii siahol pápež Pius IX. o päť storočí neskôr pri formulovaní spomenutej dogmy.
A čo my? Ako my ostatní naložíme s nechceným „Adamovým dedičstvom“? Uplatniac zásadu lex orandi lex credendi, odpoveď nájdeme v bohoslužobných textoch Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa v nich snaží prepojiť západnú dogmatickú stránku s východným pohľadom. Pravoslávne cirkvi síce nedefinovali túto oblasť viery dogmaticky, v ich liturgickom jazyku je však Bohorodička označovaná ako presvätá a prečistá.
Výsledok tohto spojenia je obrazom centrálnej výpovede tohto sviatku. Je to víťazstvo Božej milosti, ktoré si človek nemôže zaslúžiť svojimi dobrými skutkami. Tie sú skôr živým dôkazom a prirodzeným následkom tohto víťazstva, ktorého účastní sa stávame prechodom cez vstupnú bránu do zasľúbenej zeme kresťanstva: svätý krst.
Téma Božieho víťazstva a jeho daru pre človeka rezonuje vo viacerých gréckokatolíckych textoch liturgie sviatku, o. i. v kondáku:
Dnes Svätý Duch svojím prstom v lone obdivuhodnej Anny tvorí prečistý obraz Božej slávy. Dnes ruka Najvyššieho chystá hroznú zbraň proti peklu: najblahoslavenejšiu Pannu Máriu. My však so zbormi anjelov s obdivom jej spievajme: „Radostne plesaj, Mária, lebo teba vykúpil Pán obdivuhodným spôsobom. Nebola si dedičného hriechu zbavená, ale uchránená, jediná z celého ľudského pokolenia.“
