Nikola Tesla vraj prikázal mladému kresličovi, aby jeho štyri strojopisné strany vyhodil spolu s nepodarenými náčrtmi. Mladík neposlúchol, kópiu schoval do tubusu na výkresy a po desaťročiach ju našla jeho dcéra. Časť textu poškodila voda. Tak sa začína legenda o vynálezcovom návode na rozhovor s Bohom. Má všetko, čo dobrá legenda potrebuje, vrátane primerane nedostupného originálu.
Na prvej strane zostal pod radom písmen X čitateľný pôvodný názov: O prosení. Vynálezca sa vraj počas diktovania zastavil a nahradil ho slovami O prijímaní. Overiteľný prameň k týmto stránkam som nenašiel. No ak niekto pomohol rozsvietiť mestá, azda by si mohol poradiť aj s tým, prečo je v mojej hlave pri modlitbe taká mizerná viditeľnosť.
Jednu skúsenosť však Tesla opísal vo svojej autobiografii. Po rokoch zápasenia s problémom elektromotora sa prechádzal s priateľom v budapeštianskom parku. Zapadalo slnko a on recitoval Goetheho Fausta. „Keď som vyslovoval tieto inšpirujúce slová, myšlienka prišla ako záblesk blesku a v okamihu sa odhalila pravda.“ Zdvihol palicu a nakreslil do piesku schému. Riešením bolo točivé magnetické pole.
Roky práce zostali nevyhnutné. Chvíľu porozumenia si však nedokázal naplánovať. Teraz je pochopiteľné, prečo autor legendy vložil takémuto človeku do úst slovo prijímanie. Aj v mozgu, aký mal Tesla a ktorý bol jeho pýchou, sa dejú veci, ktoré nie je možné mať pod kontrolou.
Údajný Teslov návod radí stíšiť sa, podržať v mysli jedinú otázku a potom ju pustiť. Prestať si odpoveď vynucovať. „Väčšina ľudí sa modlí tak, ako keby používala telefón, v ktorom nikdy neprestanú hovoriť. Povedia všetko, čo chcú, potom zložia slúchadlo a čudujú sa, prečo im nikto neodpovedal,“ tvrdí rozprávanie.
Pri takom telefonáte by som vysvetlil okolnosti, predložil dôkazy a nakoniec pripojil návrh riešenia. Pán Boh by sa teda ani nemusel trápiť vymýšľaním, ako mi pomôcť.
Lenže v príbehu príde aj odpoveď, ktorú si zbožný prosebník neobjednal. Tesla vraj myslí na človeka, ktorý mu ublížil, a dostane pokyn: „Odpusť mu a prestaň ten príbeh rozprávať.“
Pri odpúšťaní človeku dobre padne, keď môže občas vyrozprávať, čo veľké vlastne odpustil, prípadne si aspoň sám pripomenúť svoju veľkodušnosť. Aby ani také odpúšťanie nevyšlo celkom nazmar.
Počúvať môže byť namáhavejšie než hovoriť. Rozhovor sa môže vymknúť pripravenému scenáru. Dokonca môžem dostať dar, ktorý sa mi vôbec nehodí: možnosť prestať bývať vo vlastnej krivde. Tá zostane krivdou, len už nemusí každý deň rozhodovať, koho budem nenávidieť.
Pravdaže, nijaký pokojný záblesk v hlave nenosí nebeskú pečiatku. Aj náhle a nepríjemné vnuknutie môže byť omylom. Kresťanská tradícia preto pozná rozlišovanie a duchovné sprevádzanie. Vkladá na naše pery aj slová, ktoré neprišli ani z našej hlavy. „Ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ sa predsa modlíme dávno. Tú odpoveď netreba objaviť. Stačilo by konečne ju počuť.
Cirkev nás našťastie nenecháva napospas vlastnej nápaditosti. Pri evanjeliu a zdedenej modlitbe sa učíme prijímať slová, ktoré by sme sami nenapísali. No vždy si môžem upraviť ich výklad tak, aby sa mňa samotného celkom netýkali.
Teslovej rady prečiarknuť každú prosbu by som sa však nedržal. Ježiš nás naučil pýtať si chlieb. Dieťa sa nemusí tváriť, že je povznesené nad hlad či bolesť. Rozdiel nastáva, keď sa splnenie prosby stane podmienkou, za ktorej som ochotný zostať pri Otcovi. Aj zo zbožnej vety sa môže stať ultimátum.
A zostáva aj ticho, v ktorom do nášho duchovného prijímača nepríde nijaká myšlienka. Bolo by kruté vysvetliť trpiacemu človeku, že sa zle naladil. Katechizmus o suchopárnosti hovorí: „Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe.“
Tu je prijímanie ťažšie než vynachádzanie. Rád by som prijal vysvetlenie, útechu alebo znamenie, že sa veci pohnú správnym smerom. Boh mi však môže darovať seba a nechať moje otázky otvorené. Pri výrobe určujem, čo vznikne; pri stretnutí sa musím vzdať predstavy, že určím aj druhého. Ako dlho by som s ním zostal, keby som si nemal odniesť nič prakticky použiteľné?
V Getsemanskej záhrade berie Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána. Jeho duša je smutná až na smrť. O kúsok ďalej padne tvárou na zem a modlí sa. Peter mu sľuboval, že ho nikdy nezaprie. Teraz mu ťažknú viečka a telo je presvedčivejšie než jeho sľuby. Učeníci zaspia. Ich blízkosť si však želal ešte predtým, než čokoľvek zvládli.
Na údajnom Teslovom rukopise by som slovo prosenie predsa len neprečiarkoval tak dôkladne. V tej záhrade totiž prosí Boh:
„Ostaňte tu a bdejte so mnou!“

