Neustále kontrolujem telefón, preskakujem od jednej povinnosti k ďalšej a aj vo chvíľach oddychu premýšľam, čo všetko ešte musím stihnúť. Ktosi mi určil diagnózu: Neviem vypnúť. Preto som uvítal ponuku medicíny, ktorú pred šestnástimi storočiami odišli do egyptskej púšte hľadať mnísi. Recept nie je zložitý. Má len tri zložky.
Viacerí to dôverne poznáme. Hoci sme obklopení relatívnym tichom, v hlave vedieme niekoľko rozhovorov naraz. Vracajú sa nám staré krivdy, pripravujeme si odpovede na otázky, ktoré nám nikto nepoložil, obávame sa zajtrajška alebo si predstavujeme, ako by náš život vyzeral, keby sa niektoré veci vyvinuli inak.
Takýto nepokoj nie je prezretým ovocím našej doby. Dávno pred smartfónmi a internetom ho dôverne poznali kresťanskí pustovníci.
V 4. a 5. storočí odchádzali muži i ženy do egyptských púštnych oblastí, aby sa venovali modlitbe, práci a duchovnému životu. Medzi najznámejších patrili Anton Veľký, Makarios Egyptský, Mojžiš Etiópsky či abba Pimen. Ich skúsenosti sa zachovali v zbierkach výrokov známych ako Apophthegmata Patrum, teda Výroky púštnych otcov.
K týmto duchovným učiteľom prichádzali mladší mnísi s jednoduchou prosbou: „Abba, povedz mi slovo.“ Nežiadali dlhú prednášku ani podrobný návod na život. Chceli krátku radu, podľa ktorej by dokázali žiť. Niektoré z týchto odpovedí sú dodnes nádherne aktuálne.
Zostaň vo svojej cele
K abbovi Mojžišovi, bývalému zbojníkovi, ktorý sa stal jedným z významných duchovných otcov egyptskej púšte, prišiel raz mních po radu. Mojžiš mu podľa starobylej tradície odpovedal: „Choď, seď vo svojej cele a tvoja cela ťa všetko naučí.“
Na prvý pohľad zvláštna odpoveď. Čo sa človek naučí tým, že zostane sedieť v malej miestnosti? Púštni otcovia vedeli, že človek často mení miesto, činnosť či spoločnosť nie preto, že je to potrebné, ale preto, že nedokáže vydržať sám so sebou.
Keď sa dostaví nepokoj, hľadá rozptýlenie. Keď príde nuda, potrebuje nový podnet. Keď ho niečo zneistí, radšej sa zamestná, aby na to nemusel myslieť.
Evagrios Pontský, jeden z najvýznamnejších mysliteľov raného mníšstva, opísal osem druhov zlých či neusporiadaných myšlienok, s ktorými človek zápasí. Patrili medzi ne obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, smútok, hnev, akédia, márna sláva a pýcha.
Osobitne zaujímavá je akédia, niekedy označovaná ako duchovná ochabnutosť či znechutenie. Mníchovi sa pri nej zdalo, že čas plynie neznesiteľne pomaly, v jeho cele sa nedá vydržať a niekde inde by sa mu určite žilo lepšie.
Znie mi to povedome. Sú to známe myšlienky, že pokoj nájdem, až keď zmením prácu, bývanie, prostredie, životný rytmus či partnera. Hoci to neplatí paušálne, zväčša si svoj nepokoj aj tak odnesieme so sebou.
Svätý Ján Kasián, ktorý skúsenosti egyptských mníchov sprostredkoval západnému kresťanstvu, upozorňoval, že samota sama osebe človeka nezbaví jeho slabostí. To, čo v sebe nevyriešil, môže v tichu vystúpiť ešte výraznejšie.
Rada zostať vo svojej cele preto neznamená uzavrieť sa pred svetom ani znášať škodlivé okolnosti. Znamená naučiť sa nerozptyľovať pri každom nepríjemnom pocite.
Na začiatok možno stačí dokončiť jednu úlohu bez toho, aby som medzitým niekoľkokrát skontroloval telefón. Alebo si dopriať desať minút bez obrazovky, hudby a ďalších podnetov. Zisťujem, že najťažšie nie je nájsť si chvíľu ticha, ale vydržať v nej.
Nemusím komentovať všetko, čo sa deje
Abba Pimen, jeden z najcitovanejších púštnych otcov, upozorňoval na rozdiel medzi vonkajším mlčaním a skutočným tichom.
Podľa výroku, ktorý sa mu pripisuje, môže človek mlčať, a pritom vo svojom srdci neprestajne odsudzovať druhých. Iný môže hovoriť od rána do večera, no zachovávať vnútorné ticho, pretože nehovorí nič neužitočné.
Púštnym otcom teda nešlo iba o počet vyslovených slov.
Poznali človeka, ktorý síce navonok mlčí, ale v duchu sa háda, posudzuje, vyčíta a odsudzuje. Jeho ústa sú zatvorené, no vnútorný monológ sa nezastaví. A poznali aj hodnotu slova vysloveného v správnej chvíli.
Dnes máme príležitosť vyjadriť sa takmer ku všetkému. K politike, k rozhodnutiam známych ľudí, k správaniu susedov, k udalostiam na druhom konci sveta. Sociálne siete nás navyše povzbudzujú, aby sme reagovali okamžite.
Lenže nie každý názor musí byť vyslovený a nie každá myšlienka si zaslúži verejný priestor. Koľkokrát sme napísali správu v hneve a neskôr ľutovali, že sme ju odoslali? Koľkokrát sme sa zapojili do hádky, ktorá nikomu nepomohla? A koľkokrát sme o niekom hovorili len preto, že sme mali potrebu niečo povedať?
V Knihe prísloví čítame: „Pri mnohých rečiach sa nevyhneš hriechu, kto však drží jazyk na uzde, je rozumný“ (porov. Prís 10,19).
Púštni otcovia by nám pravdepodobne neodporúčali prestať komunikovať. Skôr by nás vyzvali, aby sme sa pred slovom na chvíľu zastavili a preosiali ho známymi sitami: Je pravdivé? Je potrebné? Pomôže niekomu?
Niekedy je prejavom odvahy povedať nepríjemnú pravdu. Inokedy je väčšou odvahou nechať posledné slovo niekomu inému. A niekedy človek získa najviac práve tým, že prestane neustále vysvetľovať, obhajovať a komentovať.
Nesnažme sa dozrieť za jeden deň
Tretia rada púštnych otcov sa týka našej netrpezlivosti.
Žijeme v prostredí, ktoré nás učí očakávať rýchle výsledky. Chceme sa naučiť jazyk za niekoľko týždňov, zmeniť svoje návyky za mesiac a vyriešiť dlhoročné problémy pomocou niekoľkých jednoduchých krokov.
Podobne pristupujeme aj k duchovnému životu.
Rozhodneme sa pravidelne modliť, čítať Sväté písmo alebo pracovať na svojej trpezlivosti. Niekoľko dní sa nám darí, potom príde únava, neúspech či starý zlozvyk. A máme pocit, že všetka snaha bola zbytočná.
Púštni otcovia však vedeli, že vnútorná zmena sa nedá vynútiť.
Abba Ján Malý učil, že človek má každý deň začínať znova a usilovať sa o jednotlivé čnosti: pokoru, trpezlivosť, modlitbu, zdržanlivosť či bdelosť nad vlastnými myšlienkami.
Nešlo mu o jednorazový veľký výkon, ale o vytrvalosť.
S jeho menom sa spája aj známy príbeh poslušnosti. Starší mních mu prikázal zasadiť suchý kus dreva a každý deň ho polievať. Ján údajne celé roky nosil vodu, až kým drevo podľa podania neprinieslo ovocie.
Pozor, príbeh nemožno čítať ako záhradkársky návod. Jeho posolstvo je v niečom inom: nie všetko, čo má hodnotu, prináša okamžitý výsledok.
Aj Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k semenu, ktoré človek zaseje do zeme. Potom spí a vstáva, noc čo noc a deň čo deň, a semeno klíči a rastie, hoci ani nevie ako (porov. Mk 4,26 – 29).
Duchovný život sa často podobá práve takémuto rastu. Možno dnes nedokážeme byť trpezliví celý deň, ale dokážeme sa raz zdržať podráždenej odpovede. Možno sa nedokážeme sústredene modliť polhodinu, ale nájdeme si päť minút. Možno ešte nevieme odpustiť veľkú krivdu, ale dokážeme prestať živiť túžbu po pomste.
Sú to malé kroky, ktoré zvonka nemusia byť vôbec viditeľné.
Čo nás môže naučiť púšť?
Na púštnych otcov sa dnes môžeme pozerať ako na vzdialené postavy minulosti. Ich pôsty, samota a prísna disciplína sa výrazne odlišovali od nášho každodenného života.
Lenže ich otázky sú nám veľmi blízke. Prečo nedokážeme byť chvíľu sami? Prečo máme potrebu vyjadrovať sa ku všetkému? Prečo nás tak rýchlo odradí, keď nevidíme výsledky vlastného úsilia?
Púštni otcovia nehľadali pokoj ako príjemný pocit, ktorý si možno zabezpečiť správnou technikou. Ich cieľom bolo očistenie srdca, schopnosť modliť sa, rozlišovať dobro a zlo a žiť slobodnejšie pred Bohom.
Nemusíme odísť do egyptskej púšte, aby sme sa naučili zostať chvíľu v tichu. Nemusíme zložiť sľub mlčanlivosti, aby sme prestali hovoriť zbytočne. A nemusíme podávať mimoriadne duchovné výkony, aby sme sa každý deň o niečo priblížili k Bohu.
Možno dnes stačia aj tri veci: neutiecť hneď pred nepohodlím, nevysloviť všetko, čo mi napadne, a nevzdať sa len preto, že zmena prichádza veľmi pomaly.
Niekedy sa najdôležitejšia cesta začína tým, že konečne zostanem aspoň chvíľu stáť.
