Na Slovensku je príbeh tejto ženy celkom neznámy, hoci pápež Ján XXIII. (+ 1963) pred ňou pokľakol a ocenili ju aj dvaja prezidenti. Tam, kde žila, miestne združenie zriadilo malé múzeum o jej živote a pozoruhodnej misii. V Taliansku ju dodnes prezývajú Mamma Lucia, ale aj Matka všetkých zabitých. Ako dávnejšie pripomenula Česká redakcia Vatikánskeho rozhlasu: „Lucia Pisapia Apicella bola stelesnením kresťanskej pietas, ktorá nehľadí na prápory ani ideológie.“ Jej beatifikačný proces sa začal v januári 2020.
V Nemecku si ju všimli už v roku 1951, keď si prevzala najvyššie štátne vyznamenanie – Veľký kríž za zásluhy – od prezidenta spolkovej republiky Theodora Heussa. Vtedy sa stretla aj s rodičmi 22-ročného desiatnika Josepha zabitého vo vojne. S Karolínou a Adamom Wagnerovcami si už predtým vymenila listy a pri osobnom stretnutí im odovzdala nájdený synov prsteň, hodinky i tabatierku. Ona sama bola týmto stretnutím nesmierne pohnutá a označila ho za najskľučujúcejšiu skúsenosť svojho života. Taliansky prezident jej posmrtne udelil zlatú medailu.
A čím si táto jednoduchá žena, ktorá na starej fotografii bozkáva lebku zabitého vojaka, čerstvo vyhrabanú z poľa, vyslúžila pozornosť a obdiv prezidentov? Pápež Pius XII., ktorý ju prijal na osobnej audiencii v roku 1951, schválil jej prácu a službu ako dielo kresťanskej lásky a milosrdenstva. Talianska tlač ju už v roku 1952 začala označovať za Matku všetkých zabitých a vyšla o nej aj kniha Matky.
Nuž, Matka mŕtvych – to nie je prívlastok, akým by sa chcela „hrdiť“ nejaká žena. A predsa, nad životom Talianky Lucie Pisapie Apicelly (1887 – 1982) tvorí pomyselnú korunku jej zvláštneho apoštolátu, ktorý objavila až v zrelom veku, ako takmer šesťdesiatročná. Jej život nám pripomína potrebu konania dvojakého milosrdenstva – duchovného i telesného: modlitieb za živých i zosnulých a pochovávanie mŕtvych.
Keď ju ako 95-ročnú pochovávali, taliansky prezident v kondolencii napísal: „V jej láske a solidarite sme mohli spoznávať základné ľudské hodnoty.“
Jej život ako námet na film
Pri pohľade na dobové fotografie vidíme pred sebou tvár staršej ženy s hlbokými, tmavými a stále živými očami premknutými súcitom, ktorý zalieva celú tvár. Tá tvár nemá ďaleko od ikony. Na ďalšej fotografii zo starých talianskych novín, ktoré vytiahol z archívu internet, stojí na poli, vôkol nej kríže, ale ona nedrží v ruke kyticu poľných kvetov ani košík s ovocím.
Nič, čo by ste čakali. Naopak, drží lebku, ktorú práve pobozkala a chystá sa ju vložiť, vyhrabanú zo zeme, do malej rakvy. Na inej fotografii je zachytená pri návrate z poľa – s rýľom na pleciach a vyzbieranými kosťami zabitých vojakov, ktoré sa chystá dôstojne pochovať.
Ani v jej dobe jej nerozumeli: veď zabití neboli jej príbuzní! Radili jej, aby sa radšej venovala živým alebo aspoň Talianom, a nie cudzím národnostiam. Pre nechápavých mala jedinú odpoveď: „Všetci sú deťmi nejakej matky.“ Nepochybne, aj tieto staré dobové zábery pomohli zostaviť talianskym filmárom v roku 2015 Skutočný príbeh Mammy Lucie autora a režiséra Giuseppeho Esposita (hlavnú úlohu stvárnila Lucia Rossitto). Lucia Pisapia Apicella sa stala talianskou národnou, ale svojím spôsobom aj medzinárodnou hrdinkou. Veľa o jej živote napovedá malé múzeum zriadené tam, kde žila: v mestečku Cava de’ Tirreni v juhotalianskej Kampánii.
V nemocnici držala umierajúcich za ruky
Podľa prameňov, ktoré zhromaždila česká autorka Jitka Dominika Krausová OV, Lucia Pisapia prežila celý život práve v Cava de’ Tirreni vzdialenom zhruba päťdesiat kilometrov od Neapola. Bola najmladšou zo siedmich detí. Už ako dvojročná stratila matku, otec sa znovu oženil a do rodiny tak pribudlo ďalších päť súrodencov. Keďže musela doma pomáhať, do školy chodila len po tretiu triedu.
Od detstva však túžila pracovať v nemocnici, hoci rodičia jej v tom bránili. Báli sa vtedajšieho „veľkého zabijaka“ – tuberkulózy. Avšak Lucia v každú možnú chvíľu bežala do nemocnice, aby držala za ruky umierajúcich. V spomienkach sa k tomu vyjadrila takto: „Nepamätám sa, čo rozhodlo, že ma špitál tak priťahoval, nevedela som sa od neho odpútať… Nosila som pacientom sušienky a pomaranče, pomáhala som ošetrovateľkám, bola som pri umierajúcich. Je strašné, keď umierajúci márne hľadá ruku druhého človeka. Od rodiny sa mi ušli iba výčitky…“
Peniaze na darčeky pre chorých získavala tak, že vo voľnom čase tkala. Keď mala 25 rokov, vydala sa za obchodníka s ovocím a zeleninou Carla Apicellu a mali dvoch synov. Carlo bol počas prvej svetovej vojny na fronte, odkiaľ sa vrátil ťažko zranený, invalid. To ešte netušili, akú skazu prinesie do blízkosti ich životov druhá svetová vojna.
Po jej vypuknutí sa jej rodný kraj stal dejiskom bitky pri neďalekom Salerne (operácia Avalanche). O hornaté pobrežie salernského zálivu sa viedli ťažké boje a spojenecké vojská utrpeli ťažké straty: zostali tisícky mŕtvych, ranených i zajatých. Nemci sa síce stiahli, ale nestihli sa postarať o svojich mŕtvych. Spojenci sa zasa postarali iba o svojich zabitých vojakov a tých z „nepriateľskej strany“ si nevšímali. Preto nehybné telá zostali ležať v prírode a stávali sa korisťou divej zveri alebo rabovania.
Zvláštny sen a nové poslanie
V tom čase bola Lucia Apicella už niekoľko mesiacov terciárkou rádu svätého Františka z Assisi. Otriasla ňou situácia, keď jedného dňa zazrela chlapcov hrať futbal a namiesto lopty kopali do nájdenej lebky vojaka. Cítila volanie splniť si kresťanskú povinnosť a pochovávať mŕtvych. Pomohol jej k tomu zvláštny sen: videla v ňom čistinu s ôsmimi vyoranými krížmi a popri nich stálo osem nemeckých vojakov. Lámanou taliančinou ju naliehavo prosili, aby odovzdala ich mŕtve pozostatky ich matkám.
Sen, ako sa neskôr priznala, ju nenechával na pokoji. A tak objavila svoje nové povolanie – mimoriadny apoštolát. Ako uviedla Jana Gruberová z Českej redakcie Vatikánskeho rozhlasu: „Požiadala teda veliteľstvo spojencov o súhlas, aby mohla ‚dať do poriadku stratených mŕtvych‘. Napísala im: ‚Zvíťazili ste, nenávisť pominula a ja vám píšem ako prostá matka. Dovoľte mi vzdať poslednú úctu zomrelým.‘ Veliteľstvo však dalo zamietavú odpoveď. Pohreby boli totiž v kompetencii talianskych úradov a tie si počkali až na zákon o evidencii padlých (zákon č. 204 z 9. januára 1951).
Mamma Lucia však nechcela dlho čakať a po oslobodení svojho rodiska (28. septembra 1943), ktoré počítalo množstvo obetí civilistov vrátane detí v dôsledku amerických bômb a nemeckých represálií, si vymohla súhlas od miestneho starostu na exhumáciu tiel. Dokonca jej poskytol ako pomocníkov aj dvoch hrobárov, ale tí to príliš rýchle vzdali.
Nečudo. Počas tejto misie riskovali spolu s Mammou Luciou zranenie alebo smrť v dôsledku nevybuchnutých bômb a projektilov, ktoré ešte na bojiskách zostali. Napokon, veď iba spojenecké lode v rámci operácie Avalanche vystrieľali na talianske pobrežie zhruba desaťtisíc granátov!“
Zabití vojaci – ako adoptívne deti
Lucia Apicella sa však nevzdala. Ako uvádza Jitka Krausová v knihe Svatost ve světe (Flétna 2018), Lucia Apicella často sama za pomoci dobrovoľníkov a vlastnými rukami vyhrabávala zabudnuté telá vojakov zo zeme. Musela tiež odškodniť majiteľov polí, kde hľadala pozostatky. A keď nemala dosť peňazí, rozpárala matrace, vlnu z nich spriadla a predala. Najprv našla trinástich mŕtvych v jaskyni, potom ďalších päťdesiat na zemiakovom poli; väčšinou Nemcov, ale niekedy i zabudnutých Američanov či Poliakov.
Ľudské ostatky hľadala nielen na poliach, ale napríklad aj v skalných jaskyniach. Bdela, aby nepoškodila úrodu, a zo skromných úspor odškodňovala roľníkov. V nich našla spriaznené duše, ktoré ju potom samy upozorňovali na nápadné nerovnosti terénu, pohodené vojenské prilby, útržky vyblednutých uniforiem alebo roztrhané kusy tiel. Išlo pritom zväčša o nemeckých vojakov, teda „nepriateľov“ Talianov. Ale Lucia našla aj Maročanov či Američanov. Všetci boli pre ňu milované Božie deti.
Nájdené osobné predmety a doklady, ktoré by mohli viesť k identifikácii zabitých, Lucia Pisapia svedomito zapisovala a odovzdávala na policajnom oddelení. Všetko si financovala sama. Po nájdení ostatkov ich všetky očistila a nasledovalo uloženie do pozinkovaných schránok, ktoré vyrobil miestny remeselník. Zavŕšením procesu bol prenos týchto schránok s ostatkami tiel do malého kostolíka, profanizovaného po zemetrasení.
Takto zhromaždila až vyše sedemsto rakiev. (Ďalších Nemcov previezli na Monte Cassino, kde sú tri vojenské cintoríny – okrem nemeckého aj poľský a spojenecký.) Keď zhromaždila na jednom mieste všetky rakvy, nad každou z nich oplakala mŕtveho, ako by to urobili ich matky, a modlila sa za ich duše, akoby to boli jej vlastní synovia. A ako pripomenula Jana Gruberová, už nikdy si neobliekla šaty inej farby ako čiernej smútočnej…
Úctyhodný život
Čo myslíte, sme ešte dnes schopní činov, aké ona robila v pohnutých časoch? Hoci nemala lekársky diplom, pre záchranu dôstojnosti tiel i duší urobila všetko, čo bolo v jej silách. A keď už vo vyššom veku nemohla pokračovať vo svojej misii, utiahla sa do starého Kostolíka Santa Maria della Pieta k ostatkom vojakov, ktorých takto zachránila, a vytrvalo sa za ich duše denne modlila, akoby boli jej adoptívnymi deťmi.
Takto prežila posledných desať rokov svojho dlhého a úctyhodného života: starala sa o starý kostolík i ostatky tých, ktorých zachránila. Mnohé z nich boli vrátené tam, kde na nich čakali príbuzní, niektoré boli uložené na vojenských cintorínoch.
Mimoriadna žena Lucia Pisapia Apicella zomrela v spánku 23. júla 1982. Pohreb tej, ktorá pochovala mnohých, bol veľmi slávnostný. Mnoho ľudí sa s ňou lúčilo počas dvoch dní, keď jej telo bolo vystavené počas poslednej rozlúčky.
Tá, ktorá učila milosrdenstvu svojím živým príkladom a súcitom, by ani dnes nekonala inak. Iste by ju (aj v našich vojnou zas nasiaknutých časoch) znovu bolo vidieť, ako sa skláňa na poliach či cestách posiatych padlými nad ich zúboženými telami, aby im prejavila to gesto úcty, ktorého sa nemohli – vzdialení od rodín – dočkať od manželiek, detí či matiek a ktoré je hlbokým prejavom človečiny i toho Božieho v nás.
A tak nečudo, že arcidiecéza Amalfi – Cava de’ Tirreni užpožiadala o proces blahorečenia nevšednej hrdinky Mammy Lucie. Odkaz drobnej, ale odvážnej ženy dnes šíri združenie, ktoré zriadilo aj jej múzeum.
