Rímskokatolícka cirkev si každoročne 14. februára pripomína svätého Valentína, ktorý je známy ako patrón zamilovaných. Menej známe je, že v Rímskom martyrológiu sú zaznamenaní až dvaja svätci s týmto menom – obaja mučeníci –, ktorých príbehy sú prepletené zázrakmi, vierou a odvahou.
Prvý Valentín bol rímsky kňaz, ktorý po mnohých zázračných uzdraveniach podstúpil smrť mečom za vlády cisára Klaudia II. Gótského (268 – 270) okolo roku 270. Druhý Valentín, biskup z umbrijského Terni, bol umučený o približne 70 rokov neskôr, keď ho na príkaz rímskeho prefekta Placida v noci tajne sťali. Podobnosť oboch príbehov vedie mnohých historikov k názoru, že ide o jednu a tú istú osobu, ktorej pamiatka sa zachovala v dvoch rozličných tradíciách.
Podľa tradície bol prvý Valentín rímsky kňaz, známy pre svoju svätosť a múdrosť. Do pozornosti cisára, ktorý prenasledoval kresťanov, sa dostal pre zakázané sobáše. Klaudius, známy svojou záľubou vo vojnových výpravách a odporom k rodinným vzťahom svojich legionárov, totiž zastával názor, že ženatý vojak starostlivosťou o rodinu oslabuje svoju bojaschopnosť a obetavosť. Preto svojim vojakom zakázal uzatvárať manželstvá. Lenže kňaz Valentín tento zákaz ignoroval a zaľúbené páry naďalej tajne sobášil.
Cisár Klaudius ho pozval na cisársky dvor a ponúkol mu svoju priazeň, ak sa zriekne kresťanstva a uctí si pohanských bohov. Valentín však pevne vyhlásil, že jedinou pravou nádejou je Ježiš Kristus. Cisár ho preto zveril do rúk vznešeného Rimana menom Asterius, aby ho presvedčil zmeniť názor.
Valentín sa však stal nástrojom Božej milosti a modlitbou uzdravil Asteriovu slepú dcéru, takže Asterius so svojou rodinou uveril v Krista a prijal krst. Keď sa cisár dozvedel o ich konverzii, odsúdil Valentína na smrť. Bol popravený sťatím na Via Flaminia neďaleko Milvijského mosta v Ríme a pochovaný neďaleko miesta svojho mučeníctva. Neskôr nad jeho hrobom postavil pápež Július I. (337 – 352) baziliku na jeho počesť. Bazilika postupne upadla do zabudnutia, keď v 13. storočí preniesli martýrove relikvie do Baziliky svätej Praxedy.
O niekoľko desaťročí neskôr sa biskupom v Terni stal Valentín, známy svojou láskavosťou a zázračnými uzdraveniami. Filozof Crato, učiteľ gréčtiny a latinčiny, ho povolal do Ríma, aby uzdravil jeho syna Chaeremona, ktorý trpel vážnym telesným postihnutím. Valentín mu vysvetlil, že nie bohatstvo, ale viera v jediného pravého Boha môže priniesť uzdravenie. Po modlitbe sa chlapec zázračne uzdravil a Crato so svojou rodinou prijal krst.
Spolu s nimi boli pokrstení aj traja grécki študenti Proculus, Ephebus a Apollonius a neskôr aj Abbondius, syn rímskeho prefekta Placida. Ten bol pobúrený obrátením svojho syna a prikázal Valentína uväzniť. Keď sa mu nepodarilo zlomiť jeho vieru, tajne ho dal v noci sťať na Via Flaminia. Grécki učeníci zosnulého biskupa preniesli jeho telo do Terni, kde ho pochovali. Aj oni sa však stali obeťami prenasledovania, keď boli popravení. Obyvatelia Terni ich uložili do spoločného hrobu so svätým Valentínom, čím sa upevnila jeho úcta v tomto meste.
Popularita svätého Valentína ako patróna zamilovaných sa rozšírila najmä v stredoveku zásluhou benediktínov, ktorí spravovali jeho kostol v Terni a šírili jeho kult v kláštoroch po celej Európe.
Spojenie Valentína s láskou podporili pravdepodobne aj texty Angličana Geoffreyho Chaucera (1343 – 1400), ktorý uvádza, že práve na Valentína si vtáci hľadajú partnerov. Táto predstava sa ujala a svätý Valentín sa aj vďaka nej stal symbolom lásky a jari.
Cirkev si však svätého Valentína pripomína nielen ako patróna zamilovaných, ale predovšetkým ako mučeníka, ktorý neváhal obetovať svoj život pre Krista.
Podľa informácií na stránke Kostoly Slovenska je svätému Valentínovi u nás zasvätený rímskokatolícky kostol v Ladcoch (okres Ilava) a gréckokatolícky chrám v Ďurkovej (okres Stará Ľubovňa); obidva pochádzajú z 18. storočia.
