Biskup François Beyrouti sa narodil v Libanone, vyrastal v Kanade a dnes stojí na čele Melchitskej gréckokatolíckej eparchie Newton, ktorá združuje veriacich na celom území Spojených štátov amerických. Za kňaza bol vysvätený v roku 1998 a za biskupa vymenovaný v roku 2022. Vo svojej akademickej práci sa venoval najmä biblickej teológii a dielu Origena. V dňoch 15. a 16. októbra navštívil na pozvanie bratislavského eparchu Milana Lacha SJ naše hlavné mesto. Pri tejto príležitosti hovoril aj o budúcnosti východného kresťanstva, problémoch kresťanov na Blízkom východe, nebezpečenstve materializmu, vzťahoch s pravoslávnymi cirkvami i o tom, čo sa môžu európski kresťania naučiť z americkej skúsenosti. Je presvedčený, že najväčšou hrozbou pre kresťanstvo nemusí byť prenasledovanie.
Vaša Excelencia, narodili ste sa v Libanone, vyrastali ste v Kanade a dnes vediete Melchitskú gréckokatolícku cirkev v Spojených štátoch. Ako táto životná cesta ovplyvnila vaše chápanie kresťanskej identity? Čo znamená byť východným kresťanom?
Podobne ako mnohí východní katolíci aj my pochádzame z krajín, ktoré zažili vojny, hospodárske problémy, politickú nestabilitu, nespravodlivosť a korupciu. Keď sme sa nedávno stretli s pápežom, pripomenul nám, že keď trpí jedna časť tela, trpí celé telo. Pre naše cirkvi je to dôležité posolstvo. No aj uprostred temnoty sme povolaní byť svetlom sveta. Nie vlastnými silami, ale skrze Krista.
Jedno som sa naučil: vieru nikdy nesmieme oddeľovať od života. Na Blízkom východe sa naše cirkvi angažujú vo vzdelávaní, zdravotníctve a sociálnych službách. Prevádzkujú nemocnice, útulky a zariadenia, ktoré pomáhajú ľuďom v núdzi. Samozrejme, je dôležité mať krásne chrámy, ikony, ikonostasy a bohatú liturgickú tradíciu. Liturgia však nemá byť predstavením a naše chrámy nemajú byť múzeami.
Keď vstúpime do chrámu, obklopuje nás krása. Začíname objavovať Božie tajomstvo – najskôr v jeho celistvosti a potom v jednotlivých detailoch. Ikony nám približujú Kristov život, jeho ohlasovanie, uzdravovanie a službu. Ukazujú nám aj svätých, ľudí, ktorých život odrážal Krista. Svätý Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“
Vstupujeme do tajomstva viery, ale potom musíme vyjsť do sveta a premieňať vieru na konkrétne skutky. Ježiš nezostal v Nazarete čakať, kým ľudia prídu za ním. Sám ich vyhľadával. Východné kresťanstvo prežilo dvetisíc rokov nielen vďaka krásnej bohoslužbe, dejinám, tradíciám a apoštolskej postupnosti, ale aj preto, že sa viera stala skutočnou súčasťou života ľudí.
Kresťanské spoločenstvá v Sýrii, Libanone a ďalších krajinách Blízkeho východu čelia vojnám, politickej nestabilite, hospodárskym ťažkostiam a vysťahovalectvu. Čo považujete za najväčšiu hrozbu pre ich budúcnosť?
Myslím si, že najväčšia hrozba neprichádza zvonka, ale zvnútra. Kresťanstvo prežilo stáročia prenasledovania. Počas prvých tristo rokov Cirkev nielen prežila, ale rástla a rozkvitala. Existuje staré príslovie, že krv mučeníkov je semenom kresťanstva. Cirkev prežila preto, že ľudia zostali blízko Ježiša Krista, nielen preto, že patrili k nejakej inštitúcii.
Znepokojuje ma, čo sa niekedy deje, keď ľudia odídu z krajín, kde kresťanstvo existuje už dvetisíc rokov, a usadia sa na Západe. Môžu stratiť kontakt so svojimi farnosťami, pretože chrámy sú ďaleko alebo sa ocitnú v odlišnom kultúrnom prostredí. Je tu však aj ďalšie nebezpečenstvo: honba za materiálnym úspechom.
V Amerike ľudia hovoria o americkom sne. Lenže tento sen sa môže zmeniť aj na nočnú moru. Ľudia pracujú desať či dvanásť hodín denne. Sused si kúpi nové auto, a tak chcú nové auto aj oni. Bratranec si kúpi dom, a oni chcú dva domy. Niekto ide na dovolenku, a oni túžia po drahšej dovolenke. Podliehame ilúzii, že šťastie nám prinesie majetok.
Keď sa ženieme za peniazmi na úkor duchovného života, naša viera slabne. Trpí rodinný život aj duchovné povolania. Rodičia niekedy radšej nepovzbudzujú svoje deti, aby sa stali kňazmi alebo zasvätenými osobami, pretože chcú, aby mali finančne úspešnú kariéru. Čo sa však stane, keď človek dvadsať rokov pracuje a svoje deti takmer nevidí? Deti môžete vychovať iba raz. Nemôžete zrazu očakávať blízky vzťah s dvadsaťročným synom, ktorý vás sotva pozná.
V Spojených štátoch však vidím aj veľa pozitívneho. Ľudia prijímajú krst a mnohí objavujú Cirkev, pretože hľadajú stabilitu, pravdu a spojenie s dejinami. Pre Američanov, ktorých krajina je pomerne mladá, môže byť objavenie Cirkvi s dvetisícročnou históriou veľmi silným zážitkom. Objavujú rodinu, ktorá presahuje hranice krajín aj stáročí. Keď sa sústreďujeme iba na to, aby sme boli bohatší a žili pohodlnejšie, vzďaľujeme sa od života Cirkvi. Keď sa sústreďujeme na Krista, službu a spoločenstvo, naše cirkvi silnejú.
Mohli by ste priblížiť Melchitskú gréckokatolícku cirkev v Spojených štátoch? Aká veľká je vaša eparchia a kto do nej patrí?
Máme jednu melchitskú eparchiu, ktorá zahŕňa celé územie Spojených štátov, s približne 52 spoločenstvami. Niektoré vznikli pomerne nedávno, iné existujú už viac ako sto rokov. Naša cirkev pochádza zo starobylej antiochijskej cirkvi. Skutky apoštolov nám hovoria, že práve v Antiochii prvýkrát nazvali Ježišových nasledovníkov kresťanmi. Označenie melchitský súvisí s historickým prijatím Chalcedónskeho koncilu a so vzťahom medzi Cirkvou a byzantskými cisármi.
Naše spoločenstvá v Amerike vznikali vďaka prisťahovalectvu. Nedávno sme oslávili 135. výročie prvého krstu v našom spoločenstve v Brooklyne. Aj ďalšie farnosti v New Jersey, Michigane a Massachusetts si pripomenuli viac ako sto rokov svojej existencie. Máme približne sedemdesiat kňazov, z ktorých asi päťdesiat aktívne pôsobí. Približne 60 percent z nich žije v celibáte a 40 percent je ženatých.
Počet veriacich je oveľa ťažšie určiť. Máme možno 15- až 20-tisíc registrovaných veriacich, no skutočný počet ľudí melchitského pôvodu by sa mohol pohybovať medzi 150- a 250-tisíc. Mnohí nie sú oficiálne registrovaní alebo na bohoslužby prichádzajú iba príležitostne. Vzdialenosti sú obrovské. Let z Bostonu do Los Angeles trvá približne päť a pol hodiny. Niektorí ľudia cestujú autom hodinu a pol, dokonca aj dve hodiny, aby sa mohli zúčastniť na nedeľnej božskej liturgii.
V našich spoločenstvách sú ľudia, ktorých rodiny pochádzajú zo Sýrie, Libanonu, Palestíny a Egypta. V poslednom období prišlo veľa prisťahovalcov zo Sýrie. Naša cirkev sa však neobmedzuje iba na ľudí s blízkovýchodnými koreňmi. Vítame každého. Mnohí objavia našu liturgiu, teológiu, spiritualitu a dejiny a chcú sa stať súčasťou našej cirkvi. Možno polovica našich kňazov, alebo dokonca viac, nemá blízkovýchodný pôvod. Máme kňazov s talianskymi, írskymi, škótskymi či afroamerickými koreňmi aj z ďalších prostredí. Je to jedna z krásnych stránok našej cirkvi v Spojených štátoch.
Často počúvame, že kresťania by mali zostať na Blízkom východe, aby sa kresťanstvo zachovalo vo svojej historickej domovine. Nakoľko je však takéto očakávanie realistické, keď rodiny čelia neistote a chudobe?
V ideálnom prípade by kresťania mali zostať vo svojej vlasti. To bolo vždy želaním Cirkvi. Musíme však vnímať aj skutočnosť. V Sýrii desaťročia politickej nestability zdevastovali hospodárstvo a mimoriadne sťažili každodenný život. Ľudia neodchádzajú nevyhnutne preto, že chcú zbohatnúť, ale preto, že chcú prežiť. Potrebujú bezpečie, prácu, vzdelanie pre svoje deti a možnosť vybudovať si budúcnosť.
Libanon zažil obrovský finančný kolaps. Ľudia, ktorí celý život pracovali a sporili, videli, ako sa hodnota ich úspor vytratila. Kresťania v Palestíne a Izraeli čelia ďalším problémom vrátane obmedzení, ktoré sa týkajú zamestnania, pohybu, bývania a vzdelávania. Škrty vo verejnom financovaní spôsobili vážne problémy aj kresťanským školám. Cirkev chce, aby ľudia zostali, ale rodiny si kladú celkom pochopiteľnú otázku: Zostať kvôli čomu? Ak nemajú bezpečie, prácu ani hospodársku perspektívu, ako im môžeme jednoducho povedať, aby zostali?
Ďalším problémom je, že keď sa kresťania vysťahujú, mnohí stratia kontakt so svojimi cirkvami. V Spojených štátoch máme približne päťdesiat spoločenstiev, ale ľudia sú roztrúsení po obrovskej krajine. O mnohých ani nevieme, kde žijú.
Musíme sa tiež vyhnúť prílišnému zjednodušovaniu vzťahov medzi kresťanmi a moslimami. Na Blízkom východe žijú kresťania a moslimovia vedľa seba približne tisícštyristo rokov. Boli medzi nimi konflikty a napätie, ale aj spolupráca a priateľstvá. Problémy často spôsobujú konkrétne extrémistické skupiny, nie celé náboženské spoločenstvá.
Napríklad v južnom Libanone navštevuje katolícke školy veľa moslimských študentov. Moslimské rodiny si vážia vzdelanie, ktoré poskytujú katolícke inštitúcie. Libanon je krajinou mnohých náboženských a kultúrnych spoločenstiev. Jeho dejiny poznajú vážne rozdelenia, ale aj silnú túžbu mnohých ľudí žiť a pracovať spoločne.
Melchitská cirkev má s pravoslávnymi cirkvami spoločnú veľkú časť duchovného a liturgického dedičstva. Ako by ste opísali dnešné vzťahy medzi katolíkmi a pravoslávnymi? Čo sú hlavné prekážky väčšej jednoty?
Na Blízkom východe boli vzťahy tradične veľmi blízke. Rodiny sú prepojené manželstvami, ľudia žijú v tých istých dedinách a duchovní sa často osobne poznajú. Nie je nezvyčajné, že sa katolícki a pravoslávni kňazi zúčastňujú na rodinných alebo spoločenských oslavách jedni u druhých.
Aj v Severnej Amerike boli vzťahy dlhé roky veľmi dobré. Žiaľ, na niektorých miestach som si všimol rastúcu tendenciu k izolácii. Jedným z faktorov je podľa môjho názoru vplyv konvertitov z protestantského prostredia, ktorí vstupujú do pravoslávnej cirkvi. Mnohí protestanti začnú študovať dejiny Cirkvi a objavia prvotnú Cirkev, cirkevných otcov, apoštolskú postupnosť a starobylé liturgické tradície. Niektorí sa stanú katolíkmi, iní pravoslávnymi.
Niektorí konvertiti si však so sebou prinášajú výrazne protikatolícky postoj. Môžu nadobudnúť presvedčenie, že Katolícka cirkev je heretická alebo že sa oddelila od pravej Cirkvi. Prirodzene, ak niekto takto vníma Katolícku cirkev, spolupráca je náročná. Zažil som situácie, keď boli duchovní z tradičných pravoslávnych rodín otvorenejší voči katolíkom než niektorí nedávni konvertiti.
Nechcem však zovšeobecňovať. Sú pravoslávni biskupi, kňazi aj laici, ktorí sú veľmi otvorení dialógu. Raz som mal výborný rozhovor s arcibiskupom Elpidophorom z Gréckej pravoslávnej cirkvi. Hovorili sme o tom, ako historické rozdelenia medzi cirkvami ovplyvňovali politické okolnosti a ako sa s nimi neskôr preplietli teologické spory.
Existujú aj povzbudivé príklady spolupráce. V Kalifornii organizujú arménske pravoslávne spoločenstvá ekumenické bohoslužby a duchovní z rôznych cirkví sa pravidelne stretávajú pri modlitbe a v priateľskom spoločenstve. Vzťahy nie sú ideálne, ale musíme ďalej hľadať svetlo v temnote. Osobné vzťahy sú mimoriadne dôležité. Veľa závisí od otvorenosti jednotlivých biskupov, kňazov a spoločenstiev.
Vo svojej akademickej práci ste sa venovali biblickej teológii a dielu Origena Alexandrijského. Čo môže tento ranokresťanský teológ povedať dnešnému “postkresťanskému” človeku?
Origenes patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti ranokresťanskej teológie. Z jeho diel čerpali mnohí neskorší cirkevní otcovia vrátane Gregora Naziánskeho, Gregora Nysského, Bazila Veľkého a Augustína. Vo veľkej miere ho citoval aj Tomáš Akvinský. Môj vlastný výskum sa sústredil na Origenov komentár k Jánovmu evanjeliu.
Origenes bol vynikajúci učenec, ale zároveň sa intenzívne zapájal do života Cirkvi. Euzébius opisuje, ako povzbudzoval kresťanov, ktorí čelili prenasledovaniu a mučeníckej smrti. Pomáhal im zostať pevnými vo viere. Origenes mal rozsiahle vzdelanie vo filozofii a klasickej vzdelanosti, no svoje poznanie dal do služby výkladu Svätého písma a Cirkvi. Bol tiež človekom modlitby.
Čo sa od neho môžeme dnes naučiť? Predovšetkým to, že celý kresťanský život má byť zakorenený vo Svätom písme. Biblia nie je iba starobylá kniha, ktorú sme zdedili. Je to živé Božie slovo. Po druhé, cirkevní otcovia neštudovali Písmo iba ako literatúru. Chceli pochopiť, ako prehovára do ľudského života. Čo nám Písmo hovorí o manželstve, rodine, výchove detí, spoločnosti a spravodlivosti? Ako mení spôsob nášho života?
To je podstatná otázka. Môžeme mať nádherné chrámy, ale načo je nám krásny chrám, ak sami nie sme krásnymi ľuďmi? Zmyslom štúdia Svätého písma je dovoliť mu, aby premieňalo náš život. Origenes nám pripomína, že teologické poznanie a praktický kresťanský život musia patriť k sebe.
Vaším biskupským heslom je „Stávať sa učeníkmi, získavať učeníkov“. Ako táto vízia formuje vaše chápanie Cirkvi a jej poslania?
Hovorí sa, že nemôžete dať to, čo sami nemáte. Skôr než môžeme získavať učeníkov, musíme sa nimi sami stať. Často myslím na cestu do Emauz v Lukášovom evanjeliu. Ježiš kráča s učeníkmi a vysvetľuje im Písmo. Neskôr ho spoznajú pri lámaní chleba. Potom idú a delia sa o to, čo zažili. Tieto tri prvky patria k sebe: Sväté písmo, liturgia a misia.
Učeníkmi sa stávame prostredníctvom modlitby, štúdia a účasti na živote Cirkvi. Osobná modlitba je nevyhnutná. Každý deň by sme si mali nájsť čas na modlitbu a čítanie Svätého písma. Potrebujeme však aj spoločnú modlitbu. Cirkev nás vyvádza z izolácie. Nemáme žiť svoju vieru úplne sami. Patríme do spoločenstva bratov a sestier.
A musíme aj študovať, pretože nemôžeme milovať niekoho, koho nepoznáme. Ľudia niekedy hovoria, že milujú Boha, ale ich poznanie Boha je veľmi obmedzené. Predstavujú si ho ako niekoho, na koho sa obrátia iba vtedy, keď majú problém. Potrebujeme poznávať Krista, kráčať s ním a dovoliť mu, aby formoval náš život. Až potom môžeme vyjsť a získavať ďalších učeníkov.
Osobitne to platí pre kňazov. Kňaz nemôže iba stáť pred ľuďmi a kázať o odpustení, trpezlivosti či láske bez toho, aby sa sám usiloval žiť tieto čnosti. Aký by bol inak rozdiel medzi kňazom a robotom, ktorý prednáša kázeň? Kňaz musí byť živým svedkom. Spoločenstvu nedáva iba svoje slová, ale aj svoj život.
Na záver, aké posolstvo by ste odovzdali kresťanom na Slovensku a v strednej Európe? Môžeme sa niečo naučiť zo skúsenosti kresťanstva v Spojených štátoch?
Moje prvé odporúčanie, ktoré platí aj pre mňa samého, je hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Musíme dať Krista na prvé miesto. Niekedy trávime priveľa času starosťami o hospodárstvo, politiku, financie alebo budúcnosť Cirkvi, a pritom zanedbávame modlitbu. Riešenie sa však začína pri nás.
Modlite sa osobne. Pomáhajte svojej rodine modliť sa. Ak ste otcom, prevezmite zodpovednosť za duchovný život svojej rodiny. Ak ste kňazom, pomáhajte svojmu spoločenstvu rásť vo viere. Zdravá Cirkev nie je jednoducho Cirkev, ktorá má viac budov, krásne ikony alebo zrekonštruované podlahy. Zdravú Cirkev tvoria ľudia, ktorých vzťah s Kristom sa prehlbuje.
Niekedy prirovnávam chodenie do kostola k prejazdu autom cez automatickú autoumyváreň. Predstavte si, že vojdete do autoumyvárne, v ktorej nie je mydlo ani voda. Prejdete ňou a vyjdete presne takí, ako ste vošli. Žiaľ, niečo podobné sa nám môže stať aj v chráme. Zúčastníme sa na liturgii, ale myšlienkami sme niekde inde. Nepočúvame evanjelium, nemodlíme sa pozorne a nedovolíme, aby to, čo počujeme, zmenilo náš život. Odchádzame presne takí, ako sme prišli.
Živá Cirkev však pomáha ľuďom, aby boli láskavejší, ochotnejší odpúšťať a pozornejší voči svojim manželským partnerom, deťom a blížnym. Na tom záleží.
Moje druhé odporúčanie je neidealizovať si život inde. V angličtine sa hovorí, že tráva je vždy zelenšia na druhej strane. Mnohé rodiny odchádzajú z Blízkeho východu s presvedčením, že život na Západe vyrieši všetky ich problémy. Niektoré neskôr zistia, že hoci získali finančnú istotu, stratili dôležité stránky rodinného života a života v spoločenstve.
Spojené štáty ponúkajú obrovskú náboženskú slobodu. Nikto vám nebráni chodiť do kostola. Táto sloboda však prináša aj množstvo rozptýlení. V nedeľu môžete ísť na pláž, do hôr alebo robiť nespočetné množstvo iných vecí. Nikto vám chrám nezatvorí. Niekedy si ho však ľudia v istom zmysle zatvoria sami tým, že sa rozhodnú neprísť.
Nepredpokladajte teda, že iná krajina má odpovede na všetky otázky. Pozrite sa, čo môžete urobiť tam, kde ste. Sústreďte sa na Krista, posilňujte svoje rodiny a budujte živé spoločenstvá. My sme živými kameňmi Cirkvi. Jej budúcnosť závisí od toho, ako žijeme svoju vieru.
