Meno mučenice Charitíny, ktorej patrí v kalendári Gréckokatolíckej cirkvi 5. október, pochádza z gréckeho slova charis s významom štedrá.
Charitína sa narodila v meste Amisus v Pontskej oblasti (dnešný Samsun) v období vlády cisára Diokleciána (284 – 305). Keď v mladom veku osirela, stala sa služobníčkou vznešeného rímskeho kresťana menom Claudianus alebo Claudius, ktorý ju vychoval ako svoju vlastnú dcéru. Charitína vynikala nielen krásou, ale aj múdrosťou a dobrotou. Hoci ešte nebola pokrstená, srdcom už bola kresťanka. Usilovne študovala Písmo a zložila sľub panenstva.
Pretože Charitína priviedla svedectvom svojho života viacerých ku kresťanskej viere, Dometius, jeden z miestodržiteľov cisára Diokleciána, si ju dal predvolať na výsluch. Claudius o výsledku tohto vypočúvania nepochyboval. Zarmútený predstavou, že ju stratí, obliekol si vrecovinu a začal smútiť, načo ho Charitína utešovala slovami: „Nesmúť, môj učiteľ, ale raduj sa, lebo sa mám stať Bohu milou obetou za svoje i za tvoje hriechy.“
Claudius odpovedal: „Ó, služobníčka Božia, spomeň si na mňa, keď budeš stáť pred nebeským Kráľom v radoch svätých mučeníkov.“
Počas výsluchu sa jej sudca opýtal: „Je pravda, že si kresťanka a že klameš iných tým, že ich privádzaš k svojej bezbožnej viere? Charitína odpovedala: „Je pravda, že som kresťanka, ale je lož, že klamem iných. Naopak, vediem ich od klamu na cestu pravdy a privádzam ich k môjmu Kristovi.“
Potom sudca nariadil jej ostrihať vlasy, ale tie jej narástli ešte dlhšie, ako boli predtým. Potom jej na hlavu položili žeravé uhlie a spálené mäso jej poliali octom, čím sa jej bolesť zvýšila. Cez prsia jej vrazili horiace palice a sviečkami jej pálili boky. Nakoniec jej na krk priviazali kameň a hodili ju do mora. Charitína vykríkla: „Toto je môj krst.“ Zrazu sa kameň uvoľnil a potopil sa a Boh ju vyslobodil z mora nezranenú.
Keď ju sudca uvidel na brehu, prikázal svojim mužom, aby ju chytili, vyzliekli a potom priviazali ku kolesu, ktoré prechádzalo žeravým uhlím. Anjel Boží však koleso zastavil a Charitína zostala bez zranení. Sudca sa rozzúril a nariadil, aby jej vytrhali nechty z rúk a nôh a vylámali všetky zuby.
Potom ju krutý sudca chcel dať zneuctiť. Svätica sa bála tejto hanby a modlila sa, aby Boh prijal jej dušu skôr, ako títo podlí muži môžu poškvrniť jej panenské telo; a tak keď sa modlila, odovzdala svoju čistú dušu Bohu.
Keď sudca videl, že je mŕtva, dal jej telo uložiť do vreca obťaženého kameňmi a hodiť do mora. Božou prozreteľnosťou bolo jej telo o tri dni neskôr prinesené na breh. Jej pán Claudius našiel jej telo a pochoval ju s náležitou cťou a úctou.
Fragmenty relikvií svätej Charitíny sa nachádzajú v kláštoroch Kykkos na Cypre a v Jeruzaleme.
