Prívlastok svätej Teodory, ktorú si Gréckokatolícka cirkev pripomína 11. septembra, je odvodený od známeho mesta Alexandria, kde žila v 5. storočí so svojím manželom Gregorom. Ich šťastné manželstvo však narušila náročná skúška vernosti.
Istý bohatý muž, očarený krásou Teodory, ju začal zvádzať. Hoci ho dlhý čas odmietala, napokon podľahla jeho zvodom v domnení, že hriech, ktorý nikto nevidí, zostane utajený aj pred Bohom.
Po tomto páde si však Teodora uvedomila závažnosť svojho činu a veľmi ju hrýzlo svedomie. Hľadala útechu u známej rehoľníčky. Tá jej pripomenula príbeh o hriešnej žene z evanjelia, ktorá slzami umývala Kristovi nohy a toto pokánie ju zachránilo. Povzbudená Teodora urobila rozhodnutie zasvätiť svoj život pokániu a zmiereniu sa s Bohom.
Opustila svoj dom, ostrihala si vlasy a obliekla sa do mužských šiat, aby vstúpila do mužského kláštora pod menom Teodor. Obávala sa totiž, že ak by vstúpila do ženského kláštora, jej manžel by ju našiel.
Teodora žila osem rokov v kláštore, kde si získala povesť mimoriadne asketickej a pokornej osoby. Jej telo, ktoré bolo predtým poškvrnené cudzoložstvom, sa stalo nádobou Božej milosti. Mnísi obdivovali jej oddanosť a pokoru, jej neustále modlitby na kolenách a odopieranie si akýchkoľvek pôžitkov.
Raz jedno dievča podľahlo inému mužovi a otehotnelo. Následne obvinilo Teodoru, že je otcom jej dieťaťa. Ona sa však nebránila, aby neprezradila svoju identitu, a radšej sa zmierila s vylúčením z kláštora.
Teodora v tomto nespravodlivom vylúčení videla možnosť odčiniť svoje minulé hriechy. Usadila sa v neďalekej chatrči a starala sa o dieťa, ktoré jej bolo zverené. Žila v extrémnej chudobe, jedla len voľne rastúce rastliny a prijímala mlieko od pastierov, ktorí sa nad ňou zľutovali.
Po siedmich rokoch vyhnanstva jej mnísi dovolili vrátiť sa do kláštora, kde opäť žila v samote. Modlitby a pokánie ju priviedli k tomu, že sa v nej prejavila Božia milosť. Keď počas sucha vyschli všetky studne v kláštore, mnísi požiadali Teodoru, aby sa modlila za dážď. Po jej modlitbách sa v studniach opäť objavila voda.
Pred svojou smrťou Teodora odovzdala dieťaťu, ktoré vychovávala, duchovné rady. Povzbudzovala ho, aby milovalo Boha nadovšetko, bolo pokorné, poslušné a vyhýbalo sa hriechu.
Po Teodorinej smrti si mnísi uvedomili, akého veľkého omylu sa dopustili. Keď sa o jej smrti dozvedel jej manžel, vstúpil do toho istého kláštora.
Teodora sa z následkov svojho hriechu vymanila pokorou a oddanosťou Bohu, čím vydala svedectvo, že Božie milosrdenstvo je väčšie než akýkoľvek hriech človeka.
