Existuje bojisko, ktoré ľudské oko nedokáže zazrieť. Nenachádza sa v ďalekých krajinách a rinčanie jeho zbraní zvonka nepočuť. Leží v ľudskom srdci.
Na tomto bojisku býva mimoriadne ťažké zistiť, čie zbrane to vlastne rinčia a čí krik sa v tom víre dostáva k našim ušiam. Pokušenie sa nám totiž často prihovára rafinovaným hlasom. Veľmi dobre pozná to, čoho sa bojíme, na čom nám záleží a aké dôvody považujeme za presvedčivé a rozumné.
Keď nás chce udržať v hneve, začne hovoriť o spravodlivosti. Keď nás chce pripútať k peniazom, pripomenie nám zodpovednosť za budúcnosť. A keď zatúžime po obdive, ochotne vysvetlí, koľkým ľuďom by náš dobrý príklad mohol pomôcť. Byť vzorom je dôležité práve preto, že nám samým vzor tak veľmi chýba.
Zvyčajne sa pritom nestáva nič veľkolepé. Objaví sa myšlienka, do predstavivosti vstúpi obraz, vráti sa spomienka alebo sa ozve stará rana. Navonok pokračuje obyčajný deň. Vnútri si však už odstraňujeme hrdzu zo svojich mečov a napíname tetivy na lukoch. V hlave si formulujeme odpoveď, ktorou neskôr zasiahneme svojho šéfa či manželku priamo do srdca. Skutok, ku ktorému sa ešte len chystáme, je už dávno ospravedlnený. A tá letmá myšlienka, ktorá spočiatku vyzerala ako nepatrná návšteva, sa nám nasťahuje do života a začne nám ho organizovať.
Dávno predtým, než moderný svet začal hovoriť o vtieravých myšlienkach, nutkavom správaní, rozptýleniach a vnútorných konfliktoch, zasvätili otcovia egyptskej púšte svoje životy pozorovaniu tohto skrytého zápasu. Zaujímalo ich, ako sa z obyčajnej myšlienky stane sila, ktorej človek opakovane ustupuje, hoci už vie, že mu škodí.
Jedným z najväčších duchovných bojovníkov bol svätý Anton Veľký. Keď ako mladý muž vstúpil do asketického života, podľa svätého Atanáza naňho nepriateľ najskôr zaútočil prostredníctvom myšlienok. Vracali sa mu spomienky na majetok, starosti o rodinu, predstavy pohodlia a dobrého jedla. Premýšľal o telesnej slabosti aj o dlhých rokoch námahy, ktoré ho ešte čakajú. Atanáz to opisuje, akoby sa mu v mysli zdvihol veľký oblak vnútorných sporov.
Na tom opise ma zaskakuje obyčajnosť vecí, ktoré Antona zamestnávali. Pri podobných starostiach o zdravie či o svojich blízkych by som si sám seba skôr vážil za prezieravosť, než by som začal skúmať, kam ma vedú. Veď obava o telo môže byť oprávnená a starosť o rodinu môže byť povinnosťou. Anton potreboval rozlišovať, kedy sa o skutočné dobro stará a kedy už zo strachu ustupuje od toho, čo rozpoznal ako svoje povolanie.
Odpovedal modlitbou, vierou, pôstom a vytrvalosťou. Nasledujúce generácie púštnych otcov tento zápas ďalej skúmali. Evagrios Pontský opísal osem hlavných pokušiteľských myšlienok, po grécky logismoi: obžerstvo, smilstvo, lásku k peniazom, smútok, hnev, akédiu, márnu slávu a pýchu. Svätý Ján Kasián túto tradíciu neskôr sprostredkoval latinskému Západu. V poradí myšlienok sa mierne líšia; my sa budeme držať Evagriovho diela Praktikos. Na našom bojisku ich môžeme nazvať vrahmi duše.
Skôr než sa na ne pozrieme, treba pripomenúť rozlíšenie, bez ktorého by sa podobné čítanie mohlo stať dosť neznesiteľným. Samotný príchod pokušiteľskej myšlienky z nás nerobí vinníkov. Ani jej nechcený návrat ešte neznamená, že sme s ňou súhlasili. Otcov zaujíma chvíľa, keď ju začneme dobrovoľne živiť, prikrášľovať a podriaďovať jej svoje konanie.
Pre mňa samotného je toto dobrá správa, lebo je úľavné vedieť, že nemusím byť všetkým, čo mi v hlave ožije. Môžem pocítiť závisť a predsa druhému dopriať úspech. Môžem mať chuť niekoho ponížiť a predsa ho ušetriť. Medzi prvým vnútorným pohybom a skutkom zostáva priestor, v ktorom sa učíme slobode. Otcovia mu venovali toľko pozornosti aj preto, aby človek nezbadal svoju neslobodu až vtedy, keď už niekomu ublížil.
Poďme sa pozrieť na prvých dvoch.
Prvý vrah útočí obžerstvom
Zbraňou prvého vraha je obžerstvo, ale Evagriov opis sa prekvapivo málo podobá na karikatúru človeka, ktorý sa nevie odtrhnúť od pečeného prasaťa a hamburger zajedá kúskom pizze. Jeho mních sa skôr bojí, že mu jedlo bude jednoducho „len“ chýbať. „Je to vlastne zodpovedný chlap, ktorý myslí na budúcnosť,“ mohla by znieť námietka. No on si predstavuje choroby, ktoré ho čakajú, zoslabnuté telo, neprítomného lekára a dlhé roky, ktoré má ešte prežiť. A tak pôst vyhodnotí ako niečo, čo si od neho dobrotivý Boh vlastne ani tak nežiada.
Prvý vrah teda nemusí začínať slovami: „Dopraj si.“ Útočí jazykom rozvážnosti. Keď sa túžbe podarí presvedčiť ma, že jej uspokojením vlastne plním povinnosť voči svojmu zdraviu, má so mnou podstatne menej práce.
Otcovia neučili nenávisti voči telu a Kasián upozorňuje, že prehnaný pôst môže človeka oslabiť natoľko, že mu sťaží aj modlitbu. Umiernená a vytrvalá disciplína býva užitočnejšia než veľký výkon, po ktorom nasleduje veľké rabovanie chladničky. V takom prípade by sa môj pôst mal hodnotiť až spolu s večerou.
Jedlo je Boží dar. Problém sa začína vtedy, keď sa bez jeho okamžitého pôžitku nedokážem zaobísť a chuť postupne rozhoduje namiesto mňa. Obžerstvo učí srdce hovoriť: túto túžbu musím uspokojiť hneď. Pôst mu dáva príležitosť zistiť, že môže po niečom túžiť aj bez toho, aby svoju túžbu poslúchlo.
Preto má vo východnej kresťanskej tradícii také dôležité miesto. Tento vrah sa nezľakne samotnej výmeny surovín v jedálničku; aj nad dokonale pôstnym tanierom možno stráviť celý deň myslením na seba. Striedmosť, vďačnosť a pôst s rozlišovaním majú človeka postupne oslobodzovať, aby sa vedel venovať aj niečomu inému než nasledujúcemu sústu.
Druhý vrah útočí smilstvom
Druhý vrah útočí cez predstavivosť. Evagrios opisuje, ako nás zapĺňa telami, obrazmi, zapamätanými slovami a vymyslenými stretnutiami. Aj Atanáz píše o intenzívnych sexuálnych pokušeniach, ktoré Antona sužovali po tom, čo odolal prvým útokom. Jeho rozhodnutie žiť čisto ich neodstránilo.
Zápas sa pritom môže dlho odohrávať bez toho, aby sa navonok stalo čokoľvek pozoruhodné. Človek sa vracia k určitému obrazu, prehráva si spomienku, dopĺňa rozhovor, ktorý sa nikdy neuskutočnil. Predstavivosť má tú výhodu, že ostatní účastníci nášho súkromného príbehu povedia presne to, čo potrebujeme, a nikdy nás neunavia vlastnými starosťami. Skutočný človek by nám takýto pohodlný svet pravdepodobne pokazil.
Internet tento zápas v mnohom sťažuje. Aj pri prechádzke stredovekým mestom mohol mať človek dosť príležitostí na pokušenie. Mesto si však večer neodniesol do postele. My áno, a ešte si môžeme nahovoriť, že sme vlastne nikam nešli. Útok zo zálohy môže nastať kedykoľvek, v úplnom súkromí, bez toho, aby sme museli prekročiť prah vlastnej izby.
Okrem pornografie sú tu fotografie a krátke videá, pri ktorých sa telo druhého človeka ponúka ako niečo, čo si môžem prezrieť a hneď vymeniť za ďalšie. Jeho meno, vyčerpanie či starosti ma obťažovať, samozrejme, nemusia. Predstavivosť, o ktorej písal Evagrios, tu dostáva ustavičné posily. Človek už nemusí veľa vymýšľať; stačí, že neprestane pozerať.
Čistota srdca sa týka aj tejto ochoty stretnúť druhého v jeho skutočnosti. Má vlastný život, dôstojnosť a slobodu, ktoré neexistujú iba na uspokojenie mojej túžby. Otcovia preto neostávajú pri vonkajšej zdržanlivosti. Zaujíma ich aj to, čo sa s druhým človekom deje v našej predstavivosti, keď o tom on sám vôbec nevie.
Bdelosť však neznamená zdesenie zakaždým, keď nám prebehne mysľou neželaný obraz. Netreba sa pri ňom zdržiavať ani kvôli podrobnému vyšetrovaniu vlastnej skazenosti. Človek sa učí nepridávať k nemu ďalšie obrazy, nerozvíjať príbeh a obrátiť pozornosť k niečomu skutočnému: k modlitbe, práci či človeku, ktorý práve potrebuje jeho pomoc.
Modlitba, pôst, stráženie zraku, spoveď a pamätanie na Boha patria v tejto tradícii k našej výzbroji. Pomáhajú nám prestať dobrovoľne zásobovať fantáziu. Stráženie zraku dnes môže znamenať aj prestať sledovať určitý účet, zavrieť stránku alebo si večer nevziať telefón k posteli. Bolo by zvláštne prosiť o ochranu a pritom nepriateľovi každú noc otvárať dvere. Aj tu ide o slobodu: aby som pri stretnutí s druhým človekom dokázal vnímať jeho tvár a nevidel v nej iba príležitosť pre seba.
Prví dvaja vrahovia útočia na našu túžbu. Chute aj obrazy sa ozvú skôr, než si stihneme pripraviť rozumnú odpoveď. Postupne však môžeme spozorovať, kedy nepriateľovi začíname pomáhať: keď už nehľadáme, čo je dobré, ale prečo by sme si mali dopriať práve to, čo chceme.
Nabudúce nás čakajú ďalší dvaja vrahovia. Jeden útočí láskou k peniazom, druhý smútkom. Obaja nás dokážu zamestnať životom, ktorý práve nežijeme: tým, ktorý by sme si chceli zabezpečiť, alebo tým, ktorý nám podľa nás unikol. Ani tam nebude núdza o dôvody, prečo za to vlastne ani celkom nemôžeme.
