Svätý Ján Krstiteľ Mária Vianney, známy aj ako svätý farár z Arsu, bol francúzsky diecézny kňaz. V kalendári Rímskokatolíckej cirkvi sa spája so 4. augustom.
Narodil sa 8. mája 1786 v početnej rodine zbožných sedliakov Matúša a Márie, rodenej Belize, v obci Dardilly blízko Lyonu. Po narodení ho rodičia zasvätili ochrane Panny Márie, čo ho motivovalo pridať k svojmu krstnému menu meno Mária.
Vyrastal počas Francúzskej revolúcie, obdobia krutého prenasledovania a vraždenia katolíkov, najmä kňazov a rehoľníkov, keď jeho rodina musela svoju vieru praktizovať priam katakombálne, preto aj on sám prvýkrát pristúpil k svätému prijímaniu tajne a až ako trinásťročný.
Perzekúcie však do roku 1802, keď Napoleon uzavrel konkordát so Svätou stolicou, zredukovali nielen počty kňazov, ktorých hrdinstvo Ján obdivoval, ale aj učiteľov, takže školu v jeho rodnej obci otvorili, až keď mal 17 rokov. To mu spôsobilo nesmierne ťažkosti na ceste k vytúženému kňazstvu.
V zime 1806/1807 sa ho ujal kňaz impozantného výzoru Charles Balley (1751 – 1817), pôvodne člen Kongregácie francúzskych augustiniánskych kanonikov, ktorý na rozdiel od svojho brata kartuziána prežil jakobínske krviprelievanie a ktorý v roku 1803 pre veľkú núdzu o kňazov prijal miesto farára v susednej dedine Écully, kde bývala Jánova teta.
Rázny, autoritársky, zbožný a rozhľadený teológ, silne poznačený jansenistickým zmýšľaním, najprv síce váhal, keďže mladík sotva vedel čítať a písať. Čoskoro však rozpoznal, že ide o muža povolaného ku kňazstvu. Rozhodol teda, že Ján bude bývať u tety, uňho bude pracovať ako sluha a zároveň sa bude učiť aritmetiku, latinčinu, zemepis a dejepis spolu s Mathiasom Lorasom, mimochodom, budúcim prvým biskupom Diecézy Dubuque v americkom štáte Iowa.
Lenže v októbri 1809 prišla pre učiteľa i študenta nová rana: Jána povolali do Napoleonovej armády. Podarilo sa mu však zbehnúť a vyše roka pod menom Jérôme Vincent pôsobil v odľahlej dedine Les Noës ako rodinný učiteľ.
Keď sa po udelení amnestie zbehom situácia upokojila, Ján sa v roku 1811 vrátil do Écully, aby pokračoval v službe a štúdiu. O rok neskôr si otec Balley pomyslel, že by mohol využiť šancu porevolučných rokov, a poslal svojho 26-ročného študenta do malého seminára vo Verrières-en-Forez, aby tam dokončil poslednú triedu.
Lyonský arcibiskup kardinál Fesch tomuto rozumel: tiež sa ponáhľal, lebo mu chýbali stovky kňazov. V skrátenom priebehu štúdia preto umožnil aj slabo nadaným prestúpiť do hlavného Seminára svätého Ireneja už po roku. Avšak Jána už po šiestich týždňoch poslali odtiaľ domov so známkou „extrémne slabý“.
Zničený sa vrátil do Écully. Chcel sa vzdať, ale otec Balley sa nedal ľahko odradiť. Hlavná príčina zlyhania jeho študenta mu bola zrejmá: v kolégiu sa vyučovalo po latinsky. A tak jeho učiteľ urobil jedinú možnú rozumnú vec: dal sa do vyučovania teológie vo francúzštine. Známka na ďalšej skúške: „slabý“ – stále príliš slabá. Jeho mentor opäť zasiahol: odišiel do Lyonu za generálnym vikárom a dosiahol, že zbožnému Jánovi dovolili zopakovať skúšku na fare v Écully. Výsledok: „uspokojivý“.
Ján Mária Vianney bol napokon biskupom Claudom Simonom v Grenobli 13. augusta 1815, krátko po Napoleonovej porážke pri Waterloo, vysvätený za kňaza. Aj keď nebol študentom miestneho seminára, stalo sa to v seminárnej kaplnke (dnes Koncertná sála Oliviera Messiaena) niekdajšieho kláštorného kostola Rádu najmenších bratov svätého Františka z Pauly v Grenobli. Primičnú svätú omšu slúžil týždeň nato v Écully v ornáte za 288 frankov, ktorý mu kúpil jeho doterajší učiteľ i budúci nadriadený, ktorý sám žil vo veľkej skromnosti.
Biskup ho teda po vysviacke určil za kaplána práve v Écully. Takto otec Balley zaistil, aby jeho zverenec mohol absolvovať tretí ročník teológie s dôrazom na sviatosti, katechetiku a morálnu teológiu. Sotva to zvládli, otec Charles Balley 16. decembra 1817 zomrel.
Nový farár v Écully nemal pre svojho kaplána žiadne porozumenie. Po dvoch mesiacoch bol Vianney preložený na kaplánku do Arsu (dnes Ars-sur-Formans), obce ležiacej necelých 30 km severne od jeho rodiska, ktorá bola nábožensky zanedbaná. (Ars sa stal farnosťou až v roku 1821, dovtedy patril do farnosti Misérieux.) Napriek tomu tu našiel svoj duchovný domov. Pokračoval v spôsobe života, aký viedol so svojím tútorom v Écully: veľmi málo jedol i spal a vôbec žil nesmierne skromne, čoho svedkom je dodnes zachovaná izba, kde žil.
O to viac a intenzívnejšie sa venoval modlitbe, ktorá sa ukázala ako základ duchovnej obnovy komunity, ktorá upadla aj v súvislosti s Francúzskou revolúciou. Vianney však z osobnej ťažkej skúsenosti vnímal aj potrebu vzdelávania detí, a tak založil dievčenskú školu La Providence (Prozreteľnosť), ktorú napokon zveril rehoľníčkam.
Sám pracoval na prístavbách a zveľadení miestnej kaplnky, ktorá sa rozrástla do podoby chrámu s bočnými kaplnkami, aby pojala dedinčanov, z ktorých mnohí predtým neprišli na obrady ani na Veľkú noc, nehovoriac o pristupovaní k eucharistickému stolu, a namiesto toho trávili čas prácou na poliach alebo tancovačkami, kabaretmi či pitkami.
Arský kaplán, ktorého veriaci poznali ako veselého a láskavého dobráka, sa stal známy svojimi plamennými a ostrými kázňami, hoci sprvoti plnými hrozieb zo zatratenia, čo odrážalo vtedajší kazateľský štýl, ba ešte viac duchovné vedenie, akého sa mu dostalo od otca Balleyho.
Jeho homiletické začiatky boli veľmi skromné i pre chabé vzdelanie a veľké sebaspochybňovanie, no postupne sa vypracoval. Súc si vedomý svojich nedostatkov, začal si kázne písať a učiť sa ich naspamäť. Takto postupom času dokázal svoju reč rozvíjať spontánne, využívajúc citáty cirkevných otcov a príklady zo života svätých.
Rovnako jeho povesť „mučeníka spovednice“ presiahla hranice Arsu: dokázal spovedať až 16 hodín denne; kňaz, ktorému pre nedostatočné vedomosti biskup po vysviacke najprv neudelil povolenie spovedať. Tak sa z dedinky čoskoro stalo vyhľadávané miesto pútnikov, ktorí rok čo rok prichádzali v tisíckach kvôli kázňam a spovediam tohto pastiera duší.
Niektorí kňazi z okolia to neznášali dobre a arského farára osočovali u biskupa, že je hlúpy. Ten im odkázal: „Prial by som si, aby všetko moje duchovenstvo bolo postihnuté rovnakou hlúposťou.“
Neostalo len pri tejto vete, ale za mimoriadnu blahodarnú činnosť dostalo sa mu ocenenia aj od cirkevných a štátnych predstaviteľov: biskup z Belley Georges Chalandon ho v roku 1850 vymenoval za čestného kanonika a Napoleon III. mu v roku 1855 udelil titul rytiera Čestnej légie.
Svätý Ján Vianney, ktorému už za života pripisovali viaceré zázraky vrátane uzdravení, bol povestný aj pre svoje ďalšie nevysvetliteľné skúsenosti. Tvrdil, že v noci ho atakovali démoni, čo spájal s očakávaným príchodom veľkých hriešnikov na spoveď. Snažil sa s týmito javmi bojovať najprv pozemskými prostriedkami, no keď si najal mladíka s puškou, čo od ľaku zutekal, nakoniec si zvolil modlitbu ako najúčinnejší spôsob boja proti Zlému.
V Arse, odkiaľ chcel pre únavu a pretrvávajúci pocit neschopnosti i napriek viacerým oceneniam párkrát odísť do ústrania, napokon vytrval do konca života, a to aj vďaka pomoci biskupom vymenovaných farských administrátorov. Zomrel 4. augusta 1859 vo veku 73 rokov. Jeho telo zostalo neporušené a je uchovávané v miestnom kostole v presklenej rakve. V roku 1905 bol blahorečený pápežom Piom X. a vyhlásený za patróna kňazov Francúzska. Pápež Pius XI. ho v roku 1925 kanonizoval a v roku 1929 vyhlásil za patróna všetkých kňazov. V cirkevnom kalendári má sviatok 4. augusta.
V súvislosti so 150. výročím jeho úmrtia pápež Benedikt XVI. v roku 2009 vyhlásil mimoriadny Rok kňazov. Svätý arský farár zostáva symbolom oddanej kňazskej služby, pokory a duchovnej obnovy a obec Ars, kde pôsobil takmer celý svoj kňazský život, je dodnes vyhľadávaným pútnickým miestom.
V roku 1945 ho navštívil aj Angelo Roncalli, vtedajší novovymenovaný apoštolský nuncius vo Francúzsku, ktorý neskôr ako pápež Ján XXIII., dnes už svätý, v roku 1959 pri príležitosti stého výročia smrti svätého Jána Máriu vydal encykliku Sacerdotii nostri primordia. Rovnako navštívil Ars dnes už svätý pápež Ján Pavol II. pri dvestoročnici narodenia patróna všetkých kňazov počas svojej tretej cesty do Francúzska 6. októbra 1986.
