Spočiatku sa dary na oltár prinášali mlčky. Postupne sa však obetná časť omše obohatila o modlitby, gestá a symboly, ktoré dodnes vyjadrujú, že chlieb a víno sú darom človeka i Boha. Kadidlo, odpoveď veriacich, tichá modlitba kňaza či umývanie rúk – všetky tieto znaky pripomínajú, že Eucharistia sa začína v atmosfére pokory a prosby o vnútornú čistotu.
Na začiatku sa dary na oltár kládli bez slov. Až v 9. storočí v Galii sa objavujú prvé obetné modlitby, ktoré mali prosebný charakter a rátali s tým, že ľudia prichádzajú dopredu a prinášajú svoje dary spolu so svojimi úmyslami.
Postupne sa vytvorila celá séria kňazských modlitieb, ktoré sa štruktúrou tak veľmi podobali Rímskemu kánonu, že ich nazvali „malý kánon“. Aby nevznikali nedorozumenia, reforma liturgie tieto modlitby nahradila textami inšpirovanými židovskými požehnaniami nad jedlom (berakoth).
Takéto slová mohol použiť aj Pán Ježiš pri Poslednej večeri. Vyjadrujú, že chlieb a víno sú darmi zeme aj ľudskej práce, no predovšetkým darom Boha, ktorý je chválený za svoju dobrotu. Preto sa prinášajú „pred jeho tvár“, aby sa v obete Eucharistie stali „chlebom života“ a „kalichom spásy“. Zvyčajne ich kňaz hovorí potichu, podobne ako aj pri miešaní vody a vína.
Účasť veriacich sa prejavuje najmä vtedy, keď po zvolaní nad chlebom a vínom odpovedajú: „Požehnaný Boh naveky!“ Do misála sa dostala aj starobylá modlitba podľa Knihy proroka Daniela (3,39-40), ktorú kňaz recituje potichu a ktorá má kajúci tón – rovnako ako nasledujúce umývanie rúk so slovami: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisti ma od hriechu.“
Kadidlo a umývanie rúk
Dnes možno v každej omši obetné dary aj okiadzať kadidlom. Kedysi to bolo povinné iba na slávnostnom „veľkom“ omšovom slávení. Kadidlo symbolizuje, že dary i modlitby Cirkvi stúpajú k Bohu ako voňavý oblak. Po ňom sa môže okiadzať kňaz i ľud. Tento zvyk sa objavil už v karolínskej dobe a vždy bol spojený s prosbou, aby na zhromaždenie zostúpil Duch Svätý, ktorý o chvíľu uskutoční premenu darov.
V byzantskej liturgii sa to vyjadruje slovami: „Prinášame ti kadidlo, Kriste, Bože náš, na vôňu duchovnej obety; prijmi ho na svojom nebeskom oltári a zošli nám milosť svojho Svätého Ducha.“ Kedysi kňaz pri incenzovaní robil nad kalichom a paténou zložité znamenia a modlil sa: „Nech tento tebou požehnaný tymian vystúpi k tebe, Pane, a nech na nás zostúpi tvoje milosrdenstvo.“
Potom nasleduje umývanie rúk. Už oddávna nejde len o praktické očistenie, ale o symbolické gesto túžby po vnútornej čistote. Podobné rituálne umývania poznajú aj iné náboženstvá – židia, moslimovia či hinduisti. V kresťanskej liturgii sa tento úkon zachoval aj po zániku ľudovej procesie s darmi a aj vtedy, keď sa nepoužíva kadidlo. Je to prosba o odpustenie hriechov na prahu samotného jadra Eucharistie.
Pôvodne kňaz recitoval verše zo Žalmu 26 („V nevinnosti si ruky umývam…“), ktoré však vyznievali skôr ako vyhlásenie neviny než prosba o odpustenie. Preto nové misály obsahujú slová zo Žalmu 51: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisti ma od hriechu.“ Tento úkon teda nemá nič spoločné s Pilátovým gestom pri odsúdení Ježiša – umývanie rúk vo svätej omši má výlučne kajúci a modlitebný význam.
