V dokumente Venite ad me, ktorý 22. októbra vydalo Dikastérium pre náuku viery, opisujú biskupi z území bývalého Sovietskeho zväzu zvláštnu rodinnú zostavu: staré mamy odovzdávali vieru vnukom ponad generáciu rodičov, ktorá sa na tom priamo nezúčastňovala. Maďarskí gréckokatolícki biskupi zase píšu, že s automatickým odovzdávaním viery už nemožno počítať.
Predstavujem si byt po starej mame, v ktorom sa rodina pomaly dostáva od plaču k otázke, kto si čo vezme. Porcelánové šálky sa balia do novín, komoda by sa nám zišla na chodbu, iba sa zatiaľ nevie, či vojde do auta. V chladničke zostala horčica. Tú nechce nikto, hoci jej ešte nevypršala doba spotreby. Pri posteli visí na klinci gýčový sklenený ruženec, ošúchaný, so zamastenými zrnkami. Niekto ho zvesí a chvíľu drží v dlani. Všetci vedia, komu patril. Potom sa položí na stolík, lebo treba pridržať dvere mužovi, ktorý cúva s komodou.
Ruženec môže nakoniec dostať malý vnúčik. Na pamiatku. Bude ho nosiť vo vrecku alebo si ho zavesí takisto nad posteľ. Bude to všetko vyzerať celkom správne, no nik sa na ňom nebude modliť. Vnuk babku miloval. Pozná chuť jej polievky aj spôsob, akým sa na neho pozerala, keď sa jej nepáčilo jeho správanie. Vie, že sa večer modlievala, no ak by mal pokračovať tam, kde prestala, nevedel by, za ktorý koniec chytiť šnúrku.
Jeho otec si pamätá večery, keď ho matkino šepkanie cez stenu rušilo. Chcel spať, ráno vstával do školy a ona ešte stále čosi mrmlala. Niekedy na ňu zavolal, nech už ide konečne spať aj ona. Dnes by mu možno stačilo počuť cez stenu, ako si odkašle. Keby sa však mal sám posadiť na jej posteľ a začať, zahanbil by ho tón vlastného hlasu pred synom. V byte pozná poslepiačky každý vypínač, no pri tomto zvláštnom predmete sa zrazu cíti akosi nesvoj.
Mňa by v tej chvíli najskôr napadlo, že by mal synovi niečo vysvetliť. Tak predsa vyzerá správne odovzdávanie viery: dospelý vie a dieťa sa pýta. Už by som mu aj podával vhodnú príručku, posielal link na vhodný podcast.
Pri viere starých mám sa nám ľahko stane, že začneme počítať, koľko z nej ostalo v deťoch. Po smrti by sa predsa malo zistiť, či dobre hospodárili so zverenými dušami. Tento vnuk sa vydaril, tamten syn sa nepodaril. Babka by si k týmto výsledkom iste vedela povedať svoje. Keď sa večer modlila za syna, ktorý sa už nemodlil, nevyzerala práve ako človek presvedčený o účinnosti vlastnej výchovy. Snáď prosila o pomoc.
Možno mu cez deň nevedela povedať nič, čo by rád počúval. Opatrne sa pýtala na kostol, on podráždene na jej tlak, obaja si vymenili niekoľko rád, o ktoré ten druhý nestál. Tak sa vie rozhovor medzi dospelým synom a starnúcou mamou zamotať, že by ho nerozplietol ani celý zástup rodinných terapeutov. Večer vzala ruženec. To, čo sa jej pri kuchynskom stole znova nepodarilo povedať bez výčitky, sa pokúsila aspoň trochu opraviť. Jej možno odľahlo a pokojne zaspala, no jej deti naďalej trpeli.
Za tou stenou mala komu povedať, že sa oňho bojí. Aj vtedy, keď on už dávno spal a cez deň by ju s tým strachom poslal kade ľahšie. Teraz by jej syn potreboval niekomu povedať čosi podobné. Môže sa porozprávať so ženou alebo s priateľom, môžu si k nemu sadnúť a nechať ho hovoriť. Len sa im akosi hanbí priznať, čo by vlastne chcel: ešte sa s matkou stretnúť. Aby mu zas vošla do reči a trvala na svojom, hoci sama dobre vie, že pravdu nemá. Aby ju nebolo treba nahrádzať spomienkami.
V kuchyni sa zatiaľ dohadujú, kam s horčicou. Niekto nechal otvorenú chladničku a tá začne pípať. Otec ju zatvorí. Vráti sa k stolíku a stojí tam trochu zbytočne, lebo byt treba odovzdať a na takéto postávanie nie je čas. Ešte ničomu neuveril. Iba by chcel vedieť, či matka hovorila s niekým, kto ju naozaj počul. A či by tomu istému mohol povedať niečo aj on.
„Ten dáme malému?“ ozve sa od dverí.
Otec vezme ruženec. Zrnká sa mu zosypú do dlane a krížik zostane visieť medzi prstami.
„Tento si zatiaľ nechám ja.“
