všetkých príbehov.
Blahoslavený Jakub Kern, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 20. októbra, sa narodil na Kvetnú nedeľu 11. apríla 1897 v jednoduchej robotníckej rodine vo viedenskej mestskej časti Breitensee. Na svet prišlo dieťa, ktoré jeho tehotná matka začiatkom roka 1897 pred obrazom Panny Márie na pútnickom mieste Mária Enzersdorf ponúkla Bohu ako kňaza, ak to bude Jeho vôľa. Pokrstený bol ako Franz Alexander.
Franz vyrastal v hlavnom meste monarchie, a keďže už od mladého veku inklinoval k duchovnému životu, v roku 1908 vstúpil do malého seminára v Hollabrune pri Viedni, o tri roky sa stal františkánskym terciárom a vo veku 16 rokov zložil sľub čistoty.
Počas prvej svetovej vojny ho v roku 1915 povolali do rakúsko-uhorskej armády. V septembri 1916 utrpel ťažké zranenie na južnom fronte: strela mu zasiahla pľúca a pečeň, čo ho poznamenalo utrpením na zostávajúce roky života. Dostal vyznamenanie za statočnosť, ale pre zranenie s trvalými následkami už nebol schopný vojenskej služby v poli.
Počas zdravotnej dovolenky vstúpil do viedenského kňazského seminára, kde 1. októbra 1917 začal so štúdiom teológie. Vo februári 1918 ho opäť povolali, ale musel vykonávať iba kancelársku službu. 20. novembra 1918 bol prepustený zo služby v rámci demobilizácie rakúskej armády.
Koniec vojny však so sebou priniesol nečakaný obrat na priamej ceste jeho povolania. Monarchia sa rozpadla a v novovzniknutom Československu odišiel pred Vianocami 1919 zo strahovského premonštrátskeho kláštora v Prahe kňaz Isidor Bohdan Zahradník, ktorý sa stal jedným zo zakladajúcich členov národnej Cirkvi československej, pričom za sebou potiahol mnohých ďalších kňazov a veriacich.
Kern bol touto situáciou odpadlíctva od Cirkvi hlboko zasiahnutý a otrasený. V jeho srdci sa zrodilo rozhodnutie obetovať svoj život Bohu ako zmiernu obetu za týchto kňazov, osobitne za rehoľníka Isidora, tým, že zaujme uvoľnené miesto vytvorené jeho odchodom.
Po mesiacoch rozlišovania vstúpil do premonštrátskeho kláštora v dolnorakúskom Gerase pri hraniciach s Moravou, ktorý vznikol z kláštora v Želive. Prijal rehoľné meno Jakub na počesť svätého Jakuba Lacoupa, premonštrátskeho mučeníka z holandského Gorkumu.
Po roku zložil prvé sľuby, medzitým pokračoval v teologických štúdiách. Kňazské svätenie mu pre obavu, že by sa vysviacky nedožil, udelili predčasne už 23. júla 1922 vo viedenskom Dóme svätého Štefana. Následne sa zapojil do pastorácie v Dolnom Rakúsku, ktorú mu však sťažovali vážne zdravotné problémy, následky zranenia z vojny.
V roku 1923 mu museli pre infekciu bez umŕtvenia odstrániť štyri rebrá. Jeho krížová cesta pokračovala v nasledujúcom roku, keď podstúpil ďalšiu rovnakú operáciu. Tretiu operáciu 20. októbra 1924, v deň, keď pôvodne mal zložiť večné sľuby, neprežil. Zomrel za zvuku zvonov v čase modlitby Anjel Pána so slovami: „Prijmi ma, Pane, a budem žiť.“Slová, ktoré mal spievať pri skladaní sľubov, sa stali jeho poslednou modlitbou pred odchodom z tohto sveta.
Jeho príkladné znášanie utrpenia inšpirovalo mnohých v okolí kláštora v Gerase, čo sa naňho obracali v modlitbe s prosbou o uzdravenie a pomoc. Správy o zázrakoch na príhovor Jakuba Kerna dali podnet k začatiu beatifikačného procesu, ktorý sa zavŕšil po štyroch desaťročiach, keď ho 21. júna 1998 vo Viedni blahorečil pápež Ján Pavol II.
Pri 100. výročí jeho úmrtia bol 20. októbra 2024 blahoslavený Jakub Kern vyhlásený za patróna Asociácie katolíckych vojakov (AKS) v Rakúsku.
