Pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini, má v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi svoje miesto 29. mája. Narodil sa 26. septembra 1897 v obci Concesio pri Brescii v Lombardsku v Taliansku a o 4 dni neskôr bol pokrstený.
Pochádzal z hlboko veriacej a spoločensky angažovanej rodiny. Jeho otec Giorgio Montini bol právnik, novinár, predstaviteľ Katolíckej akcie a poslanec talianskeho parlamentu, zatiaľ čo matka Giudetta Alghisi pochádzala z vidieckej šľachtickej rodiny. Mal dvoch bratov – Lodovica Montiniho, ktorý sa stal právnikom a politikom, a Francesca Montiniho, ktorý pôsobil ako lekár.
Cesta do Vatikánu
Montini navštevoval jezuitskú školu Cesare Arici v Brescii. Jeho štúdium však často prerušovali zdravotné problémy. V roku 1916 ukončil štúdium na škole Arnaldo da Brescia a v tom istom roku vstúpil do seminára v Brescii. Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920. Svoju prvú svätú omšu slávil v kostole Santa Maria delle Grazie v Brescii. Následne pokračoval v štúdiu kánonického práva v Miláne, kde v roku 1922 získal titul. Študoval aj na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na rímskej univerzite La Sapienza a na Pápežskej akadémii cirkevných šľachticov, ktorá pripravovala budúcich vatikánskych diplomatov.
V roku 1922 vstúpil do Štátneho sekretariátu Svätej stolice, kde pracoval pod vedením Giuseppeho Pizzarda. Vďaka svojim schopnostiam sa rýchlo zaradil medzi významných pracovníkov Rímskej kúrie a stal sa jedným z najbližších spolupracovníkov budúceho pápeža Pia XII. V roku 1923 krátko pôsobil vo Varšave ako sekretár pápežského nuncia v Poľsku. Skúsenosti s nacionalizmom a napätím medzi národmi, ktoré tam zažil, ho výrazne ovplyvnili a neskôr sa odrazili aj v jeho dôraze na mier a medzinárodný dialóg.
Po návrate do Ríma pokračoval v práci vo Vatikáne. V roku 1925 bol menovaný za pápežského komorníka, v roku 1931 sa stal profesorom dejín na Pápežskej diplomatickej akadémii a v roku 1936 bol menovaný za referendárneho preláta Apoštolskej signatúry. Významným medzníkom bolo jeho vymenovanie 16. decembra 1937 za zástupcu pre bežné záležitosti Štátneho sekretariátu.
Po zvolení Eugenia Pacelliho za pápeža Pia XII. v roku 1939 sa Montini stal jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. Počas druhej svetovej vojny koordinoval komunikáciu so zajatcami a utečencami a organizoval rozsiahlu humanitárnu pomoc. Na podnet pápeža vytvoril informačný úrad pre vojnových zajatcov a nezvestné osoby, ktorý v rokoch 1939 až 1947 prijal približne desať miliónov žiadostí a odoslal viac než jedenásť miliónov odpovedí.
Spolupracoval aj na činnosti Pápežskej komisie pre pomoc, ktorá poskytovala utečencom jedlo, prístrešie a základnú pomoc. Len v Ríme rozdala v roku 1944 takmer dva milióny porcií jedla. Montini sa podieľal aj na poskytovaní útočiska prenasledovaným osobám v kláštoroch, seminároch a cirkevných inštitúciách.
V roku 1954 vymenoval pápež Pius XII. Montiniho za arcibiskupa Milána, vtedy jednej z najväčších a najvýznamnejších diecéz sveta. Ako milánsky arcibiskup sa intenzívne venoval robotníkom, mládeži a sociálnym otázkam a získal si povesť pastiera otvoreného dialógu a modernému svetu. V roku 1958 ho pápež Ján XXIII. vymenoval za kardinála. Po smrti Jána XXIII. bol Giovanni Battista Montini 21. júna 1963 zvolený za pápeža a prijal meno Pavol VI.
Nová podoba pápežstva
O pápežskej službe neskôr napísal do svojho denníka hlboké a osobné slová: „Toto postavenie je jedinečné. Prináša veľkú samotu. Predtým som bol samotár, ale teraz sa moja samota stáva úplnou a úžasnou.“ Jeho pontifikát bol poznačený veľkou zodpovednosťou, rozsiahlymi reformami, ale aj osobným utrpením a nepochopením.
V máji 1965 informoval dekana Kardinálskeho kolégia, že v prípade vážnej a dlhodobej choroby, ktorá by mu bránila vykonávať pápežský úrad, je pripravený vzdať sa služby rímskeho biskupa a hlavy Katolíckej cirkvi. Išlo o mimoriadne nezvyčajný krok, ktorý ukazoval jeho pokoru a zodpovednosť voči Cirkvi, desaťročia predtým, než sa k podobnému kroku rozhodol pápež Benedikt XVI.
Pavol VI. výrazne zmenil aj vonkajšiu podobu pápežstva. Jeho korunovácia 30. júna 1963 bola poslednou pápežskou korunováciou v dejinách Katolíckej cirkvi. Na konci tretieho zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1964 symbolicky položil pápežskú tiaru na oltár Baziliky svätého Petra ako znak zrieknutia sa svetskej moci a ľudskej slávy. Tiaru následne venovali americkým katolíkom a výťažok z nej bol použitý na charitatívne účely. Pavol VI. zároveň zrušil viaceré prvky pápežského dvora, rozpustil Palatínsku i Šľachtickú gardu a ponechal iba Pápežskú švajčiarsku gardu.
Druhý vatikánsky koncil
Jednou z najväčších úloh jeho pontifikátu bolo dokončenie Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil znovu otvoril 29. septembra 1963 a stanovil mu štyri hlavné priority: hlbšie pochopenie Katolíckej cirkvi, reformu Cirkvi, podporu jednoty kresťanov a dialóg so svetom. Pavol VI. dôrazne podporoval ekumenizmus a úzko spolupracoval s kardinálom Augustínom Beom na zlepšení vzťahov s pravoslávnymi a protestantskými cirkvami. Podporil aj vznik dokumentu Nostra aetate, ktorý priniesol nový pohľad Katolíckej cirkvi na judaizmus a ostatné náboženstvá.
Počas koncilu vyhlásil Pannu Máriu za „Matku Cirkvi“ a opakovane zdôrazňoval všeobecné povolanie všetkých kresťanov k svätosti. Koncil sa definitívne skončil 8. decembra 1965 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie.
Pavol VI. následne zaviedol rozsiahle reformy v živote Cirkvi. V roku 1965 ustanovil Synodu biskupov ako stály poradný orgán pápeža. Zreformoval Rímsku kúriu, znížil byrokraciu a otvoril vedenie Cirkvi väčšiemu počtu netalianskych predstaviteľov. Zaviedol aj vekové hranice pre biskupov a kardinálov – biskupi mali po dovŕšení 75 rokov ponúknuť svoju rezignáciu a kardináli po osemdesiatke stratili právo voliť pápeža v konkláve. Tieto reformy výrazne zmenili fungovanie Katolíckej cirkvi až do súčasnosti.
Mimoriadne významná bola aj liturgická reforma. Pavol VI. vydal nový Rímsky misál a umožnil širšie používanie národných jazykov pri slávení liturgie namiesto dovtedy povinnej latinčiny. Reforma zasiahla omšu, liturgiu hodín, obrady sviatostí i cirkevný kalendár. Hoci reformy priniesli obnovu liturgického života, stretli sa aj s kritikou konzervatívnych skupín, najmä okolo arcibiskupa Marcela Lefebvra.
Pápež Pavol VI. bol zároveň veľkým pápežom dialógu. Tvrdil, že dialóg je cestou k pravde a že všetci ľudia sú si v hľadaní pravdy rovní. V roku 1964 založil Sekretariát pre nekresťanov, neskoršiu Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg. Podporoval kontakty s neveriacimi, inými náboženstvami aj s komunistickými režimami za železnou oponou. Počas jeho pontifikátu sa zlepšila situácia Katolíckej cirkvi v Poľsku, Maďarsku i Rumunsku.
Pavol VI. sa zapísal do dejín aj ako „pápež pútnik“. Bol prvým pápežom po viac než sto rokoch, ktorý opustil Taliansko, a zároveň prvým pápežom, ktorý cestoval lietadlom. Navštívil všetky kontinenty okrem Antarktídy. V januári 1964 putoval do Svätej zeme, navštívil Jordánsko a Izrael a stretol sa s pravoslávnym patriarchom Athenagorasom I., čo bolo historické stretnutie po stáročiach rozdelenia medzi Východom a Západom. V roku 1965 vystúpil v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku, kde vyslovil slávne slová: „Už nikdy vojna, nikdy viac vojna! Mier musí viesť osudy národov i celého ľudstva.“
Pokus o atentát
Súčasťou jeho pontifikátu bol aj pokus o atentát. Dňa 27. novembra 1970 počas návštevy Filipín zaútočil na pápeža muž prezlečený za kňaza. Išlo o bolívijského maliara Benjamína Mendozu y Amor Floresa, ktorý sa pokúsil Pavla VI. bodnúť nožom krátko po prílete na letisko v Manile. Pápežov osobný sekretár Pasquale Macchi útočníka odstrčil a útoku zabránil. Pavol VI. vyviazol len s ľahkým zranením a napriek incidentu pokračoval v plánovanom programe návštevy.
Pavol VI. sa výrazne venoval aj mariánskej úcte. Počas svojho pontifikátu navštívil viaceré mariánske svätyne vrátane Fatimy v roku 1967. V mariológii zdôrazňoval Máriu ako vzor kresťanského života a „Matku Cirkvi“. Napísal sedem encyklík a medzi najznámejšie patrí Humanae vitae z roku 1968, v ktorej potvrdil tradičné učenie Cirkvi o manželstve a odmietol umelú antikoncepciu. Tento dokument vyvolal veľké diskusie vo vnútri Cirkvi aj v celej spoločnosti. Väčšina regiónov a biskupov pápeža podporovala, no malá časť cirkvi, najmä v Holandsku, Kanade a Nemecku, s pápežom otvorene nesúhlasila, čo ho hlboko zranilo na zvyšok jeho života.
Pápež Pavol VI. zomrel po prijatí svätého prijímania 6. augusta 1978 v Castel Gandolfo.
O jeho blahoreční, ktoré sa uskutočnilo 19. októbra 2014 vo Vatikáne, rozhodol pápež František. Jeho telo neexhumovali, ale ako relikvia pri blahorečení poslúžili stopy krvi na odeve pápeža po atentáte v Manile v roku 1970. V roku 2017 Cirkev uznala ďalší zázrak na jeho príhovor, ktorý sa týkal narodenia zdravého dieťaťa napriek mimoriadne rizikovému tehotenstvu. Pápež Pavol VI. bol za svätého vyhlásený 14. októbra 2018 vo Vatikáne.
Jeho sviatok sa pôvodne slávil 26. septembra, v deň jeho narodenia, ale v roku 2019 bol presunutý na 29. mája, deň jeho kňazskej vysviacky.
Pontifikát Pavla VI. znamenal pre Katolícku cirkev obdobie hlbokých premien, otvorenia svetu, ekumenického dialógu a modernizácie. Zároveň však niesol aj ťažobu napätí a sporov, ktoré reformy priniesli. Napriek tomu zostáva Pavol VI. jednou z najvýznamnejších osobností moderných cirkevných dejín.
