Leto je hlavne pre deti časom oddychu, výletov, zábavy, táborov a zaslúženého relaxu po náročnom školskom roku. Keď už je prázdninového džavotu priveľa, občas počuť vetu, že by sa prázdniny mali zrušiť, že aj Don Bosco to hovoril a ten mal deti veľmi rád…
Čo však v skutočnosti svätý zakladateľ saleziánov o prázdninách hovoril? Bol nepriateľom prázdnin a voľného času detí a mládeže?
Svätý Ján Bosco žil v 19. storočí v Turíne. V jeho dobe sa tisíce chudobných mladých chlapcov túlalo po uliciach bez dozoru, bez práce, bez cieľa. Mnohí z nich nemali rodinu alebo zázemie, preto boli vystavení veľkému nebezpečenstvu – morálnemu úpadku, kriminalite, biede. Všetky spomínané atribúty boli cestičkami, ktoré viedli ku všetkému možnému, len nie k naplnenému životu.
Don Bosco poznajúc mladého človeka neodmietal prázdniny vôbec, obával sa však toho, čo môže spôsobiť nečinnosť a nuda u mladého človeka.
Bol to Don Bosco, ktorý hovoril, že „diabol má plné ruky práce s prázdnym človekom”. V praxi to znamenalo, že keď mládež nemá čo robiť, veľmi ľahko sa dostane na zlé chodníčky.
Don Bosco teda prázdniny neodmietal, ale za každú cenu sa snažil premeniť ich na príležitosť, keď sa človek môže zlepšovať.
Zakladal letné oratóriá, miesta, kde sa mladí stretávali pri hrách, pri nácviku divadla, spájal ich spev, šport, duchovné obnovy a súčasťou bola vždy modlitba. Z prázdneho nudného prázdninového času sa tak stal čas radosti a rozvoja.
V listoch svojim spolupracovníkom často zdôrazňoval, že práve v lete treba mladým ponúknuť bezpečný priestor, kde budú môcť rásť, zabávať sa a nebyť v pokušení.
Don Bosco vedel, že radosť a svätosť idú ruka v ruke. Prázdniny nie sú prestávkou od viery, nie sú časom prázdna, bezcieľnosti a nudy.
Prázdniny sú časom, keď môžeme rásť radostne a bez tlaku na výkon a výsledky.
